kolové stavby

kolové stavby — stavby, ktorých hlavným konštrukčným prvkom stien i podporného systému strechy boli koly alebo stĺpy. Zahrotené koly sa vtĺkali vertikálne priamo do zeme bez vykopania jamy, obvyklé však boli nezahrotené stĺpy, pre ktoré bolo nevyhnutné vykopať jamu, následne do nej stĺp vsadiť a utlačiť ho pôdou či kameňmi. Archeologicky zisteným reliktom kolových stavieb bývajú kolové jamy alebo základové pásy (ryhy hĺbené na hustejšie kladenie stĺpov), ktorých výplň je farebne odlišná od okolitej pôdy, niekde sa zachovali aj zvyšky samotných kolov či stĺpov. Podľa hustoty osadenia tvorili koly alebo stĺpy v prípade redšieho osadenia kostru kolovej stavby, ktorej stenový medzipriestor bol vypletený prútím a vymazaný hlinou alebo vertikálne vyložený brvnami, v prípade tesného osadenia tzv. palisádovú stenu stavby. Horná časť kolov alebo stĺpov tvorila oporu strechy. Steny stavieb boli buď samonosné (niesli i strechu), alebo mali osobitnú oporno-nosnú kolovú konštrukciu strechy situovanú znútra či zvonka stien. Na území Slovenska sa kolové stavby tak ako vo väčšine vnútrozemia európskeho kontinentu začali stavať v neolite (tzv. dlhé kolové domy). Sídliská najstarších stredoeurópskych neolitických kultúr – kultúry s lineárnou keramikou i želiezovskej kultúry, tvoril najprv jeden, neskôr 5 – 15 dlhých domov s kolovou konštrukciou širokých 6 – 9 m a dlhých najčastejšie 20 – 40 m, so stenami vymazanými hlinou. Usporiadanie kolových jám ukazuje, že išlo o trojdielne domy v južnej časti so skladovacím priestorom na obilie, v strednej časti s obytným priestorom a v severnej časti s priestorom na hospodárske využitie. Veľké domy s kolovou konštrukciou lengyelskej kultúry z mladšieho neolitu a staršieho eneolitu boli spravidla pravouhlé a dvojpriestorové, na konci staršieho eneolitu ich nahradili menšie dvoj- i jednopriestorové viac alebo menej zahĺbené kolové domy. V staršej bronzovej dobe, napr. v maďarovskej kultúre, boli kolové stavby spravidla jednopriestorové, ojedinele s vnútorným členením kolovými stenami na dva priestory, výnimočne trojpriestorové. Kolové stavby s bohatou typologickou škálou boli typické pre germánske staviteľstvo západnej a severnej Európy, najčastejšie to boli rôzne veľké dlhé obdĺžnikovité domy, halové jedno- až trojpriestorové stavby (až 80 m – 10 m; tzv. Wohnstallhaus, mal obytnú a stajňovú, príp. skladovaciu časť), u Normanov budované aj v tvare člna s rôznymi typmi stien. Okrem domov sa pomocou kolovej konštrukcie stavali aj rôzne hospodárske stavby, stodoly, dielne a pracovné priestory, dokonca aj niektoré staršie kostoly. Základnými výhodami kolových stavieb boli konštrukčná jednoduchosť, nižšia náročnosť na množstvo, kvalitu a spracovanie dreva i možnosť veľkorozmernosti, nevýhodou bola pomerne nízka životnosť pre rýchlu hnilobu kolov v priamom kontakte so zemou; domy zvyčajne vydržali maximálne 20 až 30 rokov. Najmä v oblasti Nemecka sa kolové stavby pokladajú za predchodcov hrazdených stavieb, ktoré od 12. stor. postupne nahrádzali staré kolové stavby. Za zvláštne druhy kolových stavieb možno pokladať i palisády či rôzne masívnejšie druhy ohrád. Koly a rôzne druhy kolovej konštrukcie sa používali aj ako súčasti, výstuž či steny drevozemných valov pravekých a ranostredovekých opevnených osád a hradísk, mostov, prístavných mól a pod.