koloniálna architektúra

koloniálna architektúra — architektúra, ktorá vznikla a rozvíjala sa v 15. – 20. stor. na území kolónií ako sprievodný jav kolonializmu. Hoci má viacero spoločných čŕt, nepredstavuje jednotný architektonický štýl, ale viacero architektonických štýlov, ktoré vychádzajú z architektúry typickej v danom období pre jednotlivé koloniálne mocnosti, t. j. zo súdobej architektúry európskych materských krajín, z ktorých prišli dobyvatelia. Do podrobeného cudzorodého prostredia mimo Európy tak kolonizátori implantovali formy európskej architektúry. Postupne sa rozvinuli viaceré hybridné architektonické štýly, ktoré sa prispôsobovali novému prostrediu a značne odlišným klimatickým podmienkam a zároveň kombinovali európske architektonické formy s miestnymi architektonickými štýlmi a formami (výraznejšie sa to prejavilo najmä v 19. – 20. stor.). Koloniálna architektúra vznikala v Amerike, Afrike, Indii, Indonézii, Bengálsku, na tichomorských ostrovoch, v Austrálii a i. Z hľadiska koloniálnych mocností, ktoré ju budovali, ju možno rozdeliť na španielsku, portugalskú, holandskú, britskú, francúzsku, dánsku a taliansku. Stavali sa nielen solitérne objekty (fortifikačné, všeobecne profánne, sakrálne, pamätníkové a sepulkrálne stavby), ale plánovite sa zakladali celé mestá a i. urbanistické štruktúry (obce, farmy, priemyselné komplexy). Príkladom fortifikačných stavieb sú napr. historické pevnosti v dnešnej Ghane, 76 kamenných pevností a hradov (obchodných oporných bodov, faktórií) vybudovaných na Zlatom pobreží v priebehu 15. – 18. stor. Portugalčanmi (prvú, pevnosť Elmina, postavili 1482), Holanďanmi, Švédmi, Dánmi a Britmi (1979 boli viaceré z nich zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Španieli počas podrobovania Strednej a Južnej Ameriky budovali v štýle baroka (tzv. koloniálny barok, nazývaný aj jezuitský sloh) a neskôr aj churriguerizmu nové mestá (koncom 16. stor. ich už bolo niekoľko sto) a staršie sídla prispôsobovali svojim predstavám, čím sa začala vytvárať nová lokálna civilizácia mestského typu, v architektúre i vo výtvarnom umení postupne vznikol tzv. iberskoamerický koloniálny sloh (→ latinskoamerická architektúra, → latinskoamerické výtvarné umenie). Ďalší prúd koloniálnej architektúry sa pod vplyvom klasicizmu, resp. jeho britskej formy palladianizmu, ako aj georgiánskeho štýlu (Georgian style, aj jurajovský štýl; súhrnné označenie viacerých štýlov 18. stor.) formoval v britských kolóniách v Severnej Amerike (označuje sa aj ako koloniálny sloh, okrem architektúry sa prejavil aj v umeleckých remeslách a v návrhoch nábytku; bol veľmi populárny v USA v 19. stor.), Austrálii a Indii (tzv. indicko-anglický sloh; indická architektúra), ako aj v Južnej Afrike, kde sa predovšetkým v Kapskom Meste okrem klasicistických stavieb z obdobia britskej kolonizácie zachovali aj staršie stavby z obdobia nizozemskej (holandskej) kolonizácie (tzv. kapsko-holandský sloh). Historické časti viacerých miest v bývalých kolóniách so zachovanými pamiatkami najmä španielskej, britskej a portugalskej koloniálnej architektúry sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Koncom 19. a začiatkom 20. stor. vznikol tzv. Colonial Revival, architektonický sloh čerpajúci z koloniálnej architektúry, populárny najmä v USA.