kohen

Text hesla

kohen [hebr.], množné číslo kohanim — židovský kňaz, v chrámovom judaizme osoba vykonávajúca obety a i. obrady súvisiace s bohoslužbou a považovaná za sprostredkovateľa medzi izraelským ľudom a Bohom. Začiatok inštitúcie kňazstva (hebr. kehuna) pochádzajú z biblického obdobia, podľa Biblie (2 M 29) pomazal Mojžiš svojho staršieho brata Árona z kmeňa Levi za prvého veľkňaza vyvoleného Bohom a kňazstvo sa v Áronovom rode dedilo po mužskej línii z otca na najstaršieho syna. Spočiatku boli koheni poverení vykonávaním posvätných obradov v prenosnej svätyni, v ktorej bola umiestnená archa zmluvy, neskôr v jeruzalemskom Chráme. Základy kňazskej hierarchie a jej dve úrovne (veľkňaz, hebr. ha-kohen ha-gadol, a ostatní kňazi) sa začali formovať v období Prvého (Šalamúnovho) Chrámu (okolo 960 pred n. l. – 586 pred n. l.) a súviseli predovšetkým s presadzovaním dedičnej línie veľkňazov vedenej od Šalamúnovho veľkňaza Cádoka. Význam kohenov však vzrástol najmä v období po návrate Židov z babylonského zajatia (po 538 pred n. l.) a po vybudovaní Druhého Chrámu (520 – 515 pred n. l.), keď najvyššie kňazstvo prebralo do istej miery niektoré kráľovské funkcie založené na princípe teokracie (→ Judsko; veľkňazom i kráľom bol napr. Ján Hyrkán I., resp. veľkňazom i etnarchom Ján Hyrkán II. z dynastie Hasmoneovcov; → Makabejci).

Koheni boli rozdelení do 24 skupín, resp. rodov, ktoré sa po dvoch týždňoch striedali v službe v Chráme. Veľkňaz musel byť pred uvedením do úradu pomazaný posvätným olejom (kohen ha-mašiach), mal polokráľovské postavenie, špeciálne privilégiá, napr. ako jediný mal prístup za záves (parochet) do Svätyne svätých v Deň zmierenia (Jom Kipur; v tento deň mohol vysloviť Božie meno; → JHVH) a vykonával všetky obrady vnútri Chrámu (ostatní kňazi vykonávali obety a obrady pri vonkajšom oltári). Jeho rituálny odev tvorilo dlhé zdobené ľanové vrchné rúcho a turban (→ efod). Všetci koheni mali zvláštne výsady, lebo nededili pôdu; patrila im (a v štáte Izrael dodnes patrí) časť z úrody a plodov (truma) a v období existencie jeruzalemského Chrámu sa im tiež odkladal peceň chleba (→ chala). Na všetkých sa vzťahovali (a dodnes vzťahujú) prísne pravidlá rituálnej čistoty (→ tohora), napr. kohen sa nesmie oženiť s prozelytkou (→ prozelytizmus), rozvedenou ženou alebo s vdovou či dotýkať sa mŕtveho (z toho vyplýva zákaz účasti na pohrebnej bohoslužbe pri hrobe s výnimkou pohrebov blízkych príbuzných a chodenie cez cintorín, napr. k Mauzóleu Chatama Sofera v Bratislave je postavený špeciálny, tzv. kohenský chodník, ktorý sa nedotýka pôdy cintorína).

Po zničení jeruzalemského Chrámu (70 n. l.) väčšina povinností a výsad kohenov zanikla, niektoré sa však udržali dodnes, napr. v synagóge kohen ako prvý číta z Tóry, pri predpísaných príležitostiach hovorí (prednáša) požehnanie (hebr. birkat kohanim; preto na jeho náhrobku bývajú znázornené dve žehnajúce ruky) a ako prvý hovorí požehnanie po jedle. V súčasnosti príslušnosť ku kňazskému stavu (resp. k potomkom kohenov) vyjadrujú niektoré židovské priezviská (Kohn, Kohnberg, Kahn, Kahana, Kagan, Kaganovič, Cohen, Cohn a Katz).

Zverejnené v marci 2017.

Kohen [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kohen