kognitívna psychológia

Text hesla

kognitívna psychológia, poznávacia psychológia — oblasť psychológie zaoberajúca sa štúdiom vedomých a nevedomých poznávacích procesov (→ kognitívne procesy, → poznávanie), ktoré sú základným predpokladom orientácie a adaptácie človeka vo svete. Zaoberá sa psychologickými javmi podieľajúcimi sa na každodennom fungovaní človeka ako psychosociálnej bytosti a sústreďuje sa na štúdium procesov zahrnutých v poznávaní, pociťovaní a vnímaní, na pozornosť a učenie, bez ktorých by sa nemohol zdokonaľovať a meniť svet, na pamäť, obrazotvornosť a emocionalitu, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia a smerovanie, ako aj na motiváciu, reč a usudzovanie. Zdôrazňuje význam poznávania, myslenia, mentálnych schopností, zručností a intelektu. Dôležitou oblasťou skúmania kognitívnej psychológie sú aj kognitívne štýly opisujúce spôsob vnímania človeka, jeho myslenia, pamätania si a riešenia problémov, ako aj biologické základy poznávacích procesov, pozornosť, vedomie, vnímanie, pamäť, mentálne reprezentácie, jazyk, riešenie problémov, tvorivosť a kreatívne myslenie, rozhodovanie a rozhodovacie procesy, vývinové kognitívne zmeny v priebehu ľudského života i ľudská a umelá inteligencia.

Kognitívna psychológia sa chápe aj ako ekvivalent psychológie spracovania informácií, súčasťou jej pojmového aparátu sú aj kognitívne stratégie, ktoré človeku umožňujú manipulovať s informáciami napr. prostredníctvom uvažovania, analýzy a syntézy, dedukcie a indukcie, generalizácie, kategorizácie, triedenia, tvorby vlastných termínov a pojmových konštruktov, ako aj sumarizácie.

Pri výskume používa psychobiologické metódy, experimenty, pozorovanie v prirodzených i v umelých podmienkach, sebapozorovanie, kazuistiku, počítačové simulácie a všeobecnú metódu na riešenie problémov výskumu umelej inteligencie (GPS, angl. General Problem Solver). K základným metódam a skúškam patria napr. meranie reakčného času, ktoré poskytuje informácie o vnútornom stave človeka, tachyskopická metóda, pri ktorej sa probandovi napr. súčasne do ľavého a pravého zrakového poľa dávajú zrakové podnety (slová, symboly) a následne sa porovnávajú výkony (→ tachyskop), mentálna chronometria, ktorou sa zisťuje, ako dlho trvá ľudskej mysli uvedomenie si prezentovaného podnetu (písmená, slová, vety, obrázky, farby; vďaka tejto metóde je možné rozpoznať kognitívnu zložku mysle – abstrakciu, poznávanie neznámych objektov), hľadacie skúšky, ktorými sa merajú rôzne úrovne duševného výkonu, skúšky pojmovej klasifikácie, ktoré umožňujú zistiť hľadisko klasifikácie, zložitosť a povahu operácií, ďalej rôzne formy počítačovej simulácie, ktoré sa porovnávajú so správaním človeka, ako aj myslenie nahlas.

K rozvoju kognitívnej psychológie prispeli viaceré psychologické experimenty, ktoré sa uskutočnili 1956 a súviseli so spracovaním informácií (Chomského teória jazyka; modely univerzálneho riešenia problémov A. Newella a H. Simona). Kognitívna psychológia sa ako vetva behavioristickej koncepcie vyčlenila v 60. – 70. rokoch 20. stor. v USA. Za jej zakladateľa sa pokladá americký psychológ nemeckého pôvodu Ulric Gustav Neisser (*1928, †2012) a podľa jeho diela Kognitívna psychológia (Cognitive Psychology, 1967) získala táto vedná oblasť pomenovanie i celkový koncepčný rámec (charakterizoval ju ako oblasť zaoberajúcu sa všetkými procesmi, ktoré transformujú, redukujú, rozvíjajú, ukladajú, znova zachytávajú a využívajú senzorické informácie). K významným priekopníkom kognitívnej psychológie patria americkí psychológovia E. Ch. Tolman, autor koncepcie kognitívnych máp opisujúcich správanie živých organizmov a ich schopnosť reagovať vďaka naučeným znalostiam a vplývajúcich napr. na efektívnosť sociálnej komunikácie a metakomunikácie, George Alexander Kelly (*1905, †1967), zakladateľ teórie osobného konštruktu, George Armitage Miller (*1920, †2012), Allan Urho Paivio (*1925, †2016), autor teórie duálneho kódovania, podľa ktorej sú slová (hovorené aj písané) a obrázky či predstavy kódované v mozgu relatívne autonómne (slovné kódy mentálnych reprezentácií sú logogény, obrazové kódy sú imagény), a R. J. Sternberg, ktorý navrhol jednotlivé kognitívne štýly a štyri formy (hierarchické, monarchické, oligarchické a anarchické) psychickej samosprávy. K významným kognitívnym psychológom patria aj J. Piaget, L. S. Vygotskij, Fritz Heider (*1896, †1988), Joseph Wolpe (*1915, †1997), Hans Jürgen Eysenck (*1916, †1997), Albert Bandura (*1925), Endel Tulving (*1927), Arnold Allan Lazarus (*1932, †2013) a Philip Johnson-Laird (*1936). Ďalší rozmach kognitívnej psychológie nastal koncom 20. stor. s rozvojom výpočtovej techniky, teoretickú orientáciu kognitívnej psychológie vymedzila paradigma spracovania informácií založená na podobnosti medzi počítačmi a ľuďmi. Z koncepcie kognitívnej psychológie vychádza aj konštruktivistická didaktika (Jerome Seymour Bruner, *1915, †2016) zdôrazňujúca aktívnu úlohu subjektu a kritizujúca transmisívnu výučbu, ktorá inštruktívne predkladá študentom hotové poznatky (reálna výučba má však vždy obsahovať transmisívne i konštruktivistické prvky). V klinickej praxi sa kognitívni psychológovia sústreďujú na zmenu myslenia klientov ako na základný predpoklad zmeny ich správania a konania (kognitívno-behaviorálna psychoterapia).

Zverejnené v marci 2017.

Kognitívna psychológia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kognitivna-psychologia