knižničná a informačná veda

knižničná a informačná veda, knižnično-informačná veda, angl. Library and Information Science, skratka LIS — interdisciplinárne prepojenie dvoch vedných disciplín, knižničnej vedy a informačnej vedy. Predmetom knižničnej vedy je knižnica, t. j. vedomosti a zručnosti týkajúce sa zaznamenaných informácií, ich výberu, získavania, organizácie, uchovávania, spravovania, vyhľadávania a šírenia s cieľom uspokojovať potreby určitých používateľov knižničných služieb a knižničných systémov. Vo všeobecnosti zahŕňa tieto disciplíny: knihovníctvo, bibliografiu, knihovedu (bibliológiu) a archívnictvo. Jej história je úzko spojená s históriou knihy a knižníc a jej začiatky s prácou prvých odborníkov na riadenie knižníc, knihovníkov (preto sa začiatočné etapy vývoja knižničnej vedy označujú aj ako knihovníctvo), ako aj s ich výchovou a vzdelávaním. Už v 2. pol. 3. tisícročia pred n. l. v starovekej Mezopotámii Sumeri ako prví v dejinách odborne pripravovali úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy zapísané na hlinených klinopisných tabuľkách. V Aššurbanipalovej knižnici v paláci Aššurbanipala II. v Ninive boli hlinené klinopisné tabuľky usporiadané podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Toto vedomé usporiadanie sa považuje za začiatok knižničného klasifikačného systému a Aššurbanipal II. za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie. Katalóg Alexandrijskej knižnice vytvorený v 3. stor. pred n. l. Kallimachom z Kyrény, v ktorom boli dokumenty usporiadané abecedne a podľa obsahu, sa považuje za prvý systematický knižničný katalóg v dejinách. Známym stredovekým knihovníkom bol napr. cirkevný historik Anastasius Bibliothecarius (Anastáz Knihovník; → Anastáz III., protipápež). V období renesancie vzrástol záujem aristokracie o budovanie svojich súkromných knižníc, ktoré spravovali knihovníci a ktoré bývali aj verejne dostupné. S týmto obdobím sú spojené vznik tlačeného knižničného katalógu (za prvý sa považuje katalóg univerzitnej knižnice v Leidene Nomenclator, ktorý vyšiel 1595) a úsilie o vytvorenie bibliografických zoznamov. Za zakladateľa bibliografie sa považuje švajčiarsky polyhistor C. Gessner a jeho vyčerpávajúca univerzálna bibliografia jednotlivých tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine (→ Bibliotheca universalis, vytlačená 1545 – 55) za prvú bibliografiu. K významným predstaviteľom európskeho knihovníctva patrili napr. aj francúzsky knihovník Gabriel Naudé (*1600, †1653), škótsky teológ John Dury (Durie, Johannes Duraeus, *1595 alebo 1596, †1680), nemecký filozof G. W. Leibniz, anglický učenec T. Bodley, francúzsky historik a knihovník Hubert-Pascal Ameilhon (*1730, †1811) a francúzsky knihovník flámskeho pôvodu Joseph Basile Bernard Van Praet (*1754, †1837). Francúzska revolúcia spôsobila revolučnú zmenu aj v knihovníctve. Knižnice sa otvorili všetkým občanom bez rozdielu a otvorené knihovníctvo sa stalo sprievodnou službou a jedným z pilierov a atribútov demokracie. Termín knižničná veda (nem. Bibliothekwissenschaft) prvýkrát použil nemecký knihovník M. Schrettinger v práci Pokus o dokonalú učebnicu knižničnej vedy alebo návod na kvalitnú prácu knihovníka (Versuch eines vollständigen Lehrbuches der Bibliothek-Wissenschaft oder Anleitung zur vollkommenen Geschäftsführung eines Bibliothekärs, 1. zväzok 1808 – 10, 2. zväzok 1829) na označenie vedy o knihovníctve zameranej na výskum teoretických a praktických problémov knižníc, ako aj na výchovu odborníkov v tejto oblasti (na začiatku 20. stor. to boli rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však vo verejných). Predmetom informačnej vedy je systematické štúdium a analýza informačných zdrojov, tvorba a zhromažďovanie zbierok, ako aj organizácia, šírenie, hodnotenie, využívanie a manažment informácií vo všetkých formách vrátane formálnych a neformálnych komunikačných kanálov a technológií. V tomto kontexte sa informačná veda odlišuje od informatiky chápanej ako veda o počítačoch, pretože sa nezameriava na technické, ale na sociálne aspekty komunikácie, na využívanie informačných a komunikačných technológií v dokumentových informačných systémoch a knižnično-informačných službách. V 60. rokoch 20. stor. s rozvojom komunikačných a informačných technológií došlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a následne k jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Táto nová spoločenskovedná disciplína sa začala označovať ako knižničná a informačná veda. Jej základ tvoria najmä tieto odbory: vyhľadávanie a získavanie informácií, manažment knižníc, organizácia znalostí, knihovnícke štúdiá, informačná architektúra, informačné správanie, informačný prieskum, informačné systémy a služby, vedecká komunikácia, digitálna gramotnosť, bibliometria a scientometria, informačná spoločnosť, kultúrne dedičstvo, interakcia človek – počítač, správanie používateľov, digitalizácia ap.

Na Slovensku sa knižničná a informačná veda študuje na stredných a vysokých školách, pričom spolu s vývojom zamerania jednotlivých odborov sa na Slovensku menil aj názov vedeckých pracovísk a vzdelávacích inštitúcií. Spočiatku sa celá problematika knižníc, t. j. ich praktické riadenie, ale aj teoretické problémy, označovala ako knihovníctvo, resp. ako knihoveda, neskôr ako knižničná veda, v súčasnosti sa knihovníctvo chápe ako praktická disciplína knihovedy (knižničnej vedy). V dôsledku rozvoja komunikačných a informačných technológií sa názov odboru rozšíril (knihoveda a vedecké informácie, resp. knihovníctvo a vedecké informácie), od konca 60. rokov 20. stor., keď došlo k interdisciplinárnemu prepojeniu knižničnej vedy (knihovníctva, knihovedy) a informačnej vedy, sa označuje ako knižničná a informačná veda. Začiatky vedeckého skúmania knižníc a knihy na Slovensku siahajú do 17. stor. a spájajú sa (rovnako ako v iných krajinách) s rozvojom bibliografie. Najstarším a najvýznamnejším vzdelávacím pracoviskom v oblasti knižničnej a informačnej vedy je Filozofická fakulta UK v Bratislave, na ktorej bol krátko po jej vzniku zriadený lektorát knihovníctva; 1923 – 30 ho viedol český knihovedec a riaditeľ Univerzitnej knižnice (1921 – 30) Jan Emler a 1937 – 38 Marie Ludmila Černá-Šlapáková (*1897, †1970). V školskom roku 1950/1951 sa uskutočnil jednosemestrálny knihovnícky kurz a v októbri 1951 bolo otvorené dvojročné štúdium knihovníctva, ktoré sa v školskom roku 1951/52 realizovalo na Katedre slovenčiny. R. 1952 vznikla Katedra knihovedy a novinárstva a 1960 samostatná Katedra knihovníctva, ktorá poskytovala denné, diaľkové a od 1962 aj postgraduálne dvojročné vzdelávanie v odbore knihovníctvo a v školských rokoch 1960/61 až 1964/65 aj v odbore osveta, 1960 pri nej pôsobilo Stredisko pre štúdium popri zamestnaní so sídlom v Prešove. R. 1966 premenovaná na Katedru knihovedy a vedeckých informácií, 1991 na Katedru knihovníctva a vedeckých informácií. R. 1966 – 99 poskytovala dvojodborové vzdelávanie (knihoveda a vedecké informácie), od 1994 aj doktorandské vzdelávanie (dovtedy sa realizovalo najmä zásluhou J. Nováka v odbore pomocné historické vedy). Od 1999 pod názvom Katedra knižničnej a informačnej vedy poskytuje vzdelávanie v bakalárskom, magisterskom i v doktorandskom stupni vysokoškolského štúdia. Na príprave a realizácii študijných programov, výučby a vedeckej práce na katedre sa podieľal rad významných odborníkov, ktorí svojím úsilím postupne sformovali teoretické východiská vedného odboru knižničná a informačná veda; prvým vedúcim katedry bol Š. Pasiar (1960 – 81). R. 2004 vznikla na Fakulte prírodných vied Žilinskej univerzity v Žiline Katedra knižničných a informačných vied a didaktiky informatiky, 2009 pretvorená na Katedru mediamatiky a kultúrneho dedičstva na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline. V súčasnosti poskytuje štúdium v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom stupni vysokoškolského štúdia a umožňuje vykonať rigoróznu skúšku v študijnom odbore knižnično-informačné štúdiá. Od 2004 pôsobí pri Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove Katedra knižničných a informačných štúdií. Stredné odborné knihovnícke vzdelanie na Slovensku je možné získať na Strednej odbornej škole masmediálnych a informačných štúdií v Bratislave (založená 1953 ako Osvetová škola v Bratislave, od 1962 Stredná knihovnícka škola, od 2009 Stredná odborná škola knihovníckych a informačných štúdií, od 2014 súčasný názov). Prvým profesijným združením knihovníkov na Slovensku bol Zväz slovenských knihovníkov založený 1946 (od 1968 Zväz slovenských knihovníkov, bibliografov a informačných pracovníkov, od 1973 Zväz slovenských knihovníkov a informatikov), ktorého pokračovateľom je Spolok slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK, založený 1990 ako Spolok slovenských knihovníkov, od 2013 súčasný názov). R. 1993 vznikla Slovenská asociácia knižníc (SAK) združujúca verejne prístupné knižnice. Na medzinárodnej úrovni pôsobí Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA) založená 1927 a Európsky úrad knižničných, informačných a dokumentačných asociácií (European Bureau of Library, Information and Documentation Associations, EBLIDA) založený 1992.