knižničná historiografia
knižničná historiografia — vedný odbor zaoberajúci sa výskumom knižníc rôznych typov (farských, kapitulských, biskupských, kláštorných, školských, súkromných, inštitucionálnych a i.), súčasť široko koncipovaného výskumu dejín knižnej kultúry. Poznanie knižničných fondov má všeobecný kultúrno-spoločenský prínos a ich interdisciplinárny charakter má prínos nielen z hľadiska dejín knižníc, ale aj z hľadiska iných vedných odborov. K základným uplatňovaným výskumným metódam knižničnej historiografie patria heuristika, analýza, syntéza, zber materiálu, spracovanie faktov, indukcia, dedukcia a porovnávanie, ktoré sa používajú pri parciálnom aj pri univerzálnom výskume dejín knižníc.
Vývoj knižničnej historiografie je spojený s vývojom európskeho myslenia a humanistického hnutia. Základy slovenskej knižničnej historiografie položili v ranom štádiu jej vývoja J. Ribay, A. F. Kollár, J. Čaplovič a i., v neskoršom období sa o jej rozvoj zaslúžili B. Bálent, J. Kuzmík a i. Intenzívny výskum sa rozprúdil v 80. rokoch 20. stor., keď 1986 – 87 v rámci riešenia celoštátnej výskumnej úlohy Dejiny knižnej kultúry na Slovensku bola na celom území Slovenska vykonaná pasportizácia vzácnych knižničných dokumentov a fondov, ktorá podnietila viacero výskumov v oblasti dejín knižníc.