Kniha prísloví
Kniha prísloví, aj Príslovia, skr. Pr, Prís, gr. Paroimiai, lat. Proverbia, hebr. Mišlej — kniha Starého zákona (Starej zmluvy; → Biblia) patriaca medzi kánonické knihy, v židovskej Biblii (Tanachu) patrí do časti Spisy (Ketuvim, aj Ketubím); najstaršia biblická zbierka múdroslovných výrokov nazvaná podľa prevažujúceho literárneho druhu výpovedí (prísloví). Z formálneho hľadiska sa múdroslovné výroky často skladajú z dvoch polveršov. Poučenie je vyjadrené zopakovaním myšlienky inými slovami v obidvoch polveršoch (synonymný paralelizmus), rozvinutím myšlienky obsiahnutej v prvom polverši ideovo príbuzným druhým polveršom (syntetický paralelizmus) alebo myšlienkovým protikladom obidvoch polveršov (antitetický paralelizmus). V prvom verši knihy anonymní autori pripísali jej vznik izraelskému kráľovi Šalamúnovi, čo odráža presvedčenie obsiahnuté v idealizujúcej biblickej tradícii o mimoriadnej múdrosti Šalamúna (1 Kr 3,12), ktorý mal byť autorom 3-tis. prísloví a 1 005 piesní (1 Kr 5,12). V samotnej knihe je však autorstvo prísloví pripísané aj iným osobám – Agurovi a Lemúelovi.
Jej obsahovú kompozíciu možno rozpoznať len ťažko, pretože sa skladá z viacerých, pôvodne samostatných zbierok výrokov a výroky alebo skupiny výrokov v jednotlivých zbierkach sú často usporiadané bez zrejmej príčiny. Zjednodušene ju však možno rozdeliť na 9 základných častí: Veľký úvod (Pr 1,1 – 9,18), Prvá Šalamúnova zbierka prísloví (Pr 10,1 – 22,16), Výroky múdrych (Pr 22,17 – 24,22), Výroky o súdnej spravodlivosti (Pr 24,23 – 34), Druhá Šalamúnova zbierka prísloví (Pr 25,1 – 29,27), Agurove príslovia (Pr 30,1 – 14), Číselné príslovia (Pr 30,15 – 33), Lemúelove slová (Pr 31,1 – 9) a Chvála statočnej ženy (Pr 31,10 – 31).
Výroky obsiahnuté v knihe odrážajú presvedčenie o priamej súvislosti medzi ľudským konaním a jeho následkami (konanie dobra plodí dobro, konanie zla plodí zlo) a vyjadrujú poučenia založené na troch základných druhoch židovskej múdrosti: ľudovej, mestskej (alebo kráľovskej) a tzv. teologizovanej.
Ľudová múdrosť vychádza z pozorovania prírody a každodenného života.
Mestská (alebo kráľovská) múdrosť sa zameriava na múdre spravovanie ľudu a je do istej miery prebratá z múdrostí iných národov a krajín, napr. zbierka výrokov v kapitolách 22 – 24 je obsahovo i slovne veľmi blízka starším múdroslovným poučeniam staroegyptského faraóna Amenemopeho z obdobia 21. dynastie a Naučeniam Ptahhotepa, resp. Múdrym radám Ptahhotepa od vezíra Ptahhotepa, čo môže naznačovať aj možný pôvod týchto výrokov.
Teologizovaná múdrosť chápe múdrosť ako Boží atribút (samotná múdrosť je v knihe predstavovaná personifikovane ako ženská postava sprevádzajúca Boha počas stvorenia sveta) a vyjadruje základnú ideu, že múdrosť spočíva v bázni voči Bohu, teda v rešpektovaní základných princípov, ktoré vložil do stvoreného sveta. Pochopenie sveta a úspešný život v ňom sú potom možné len osvojením si tejto múdrosti. Výroky knihy sú tak výrazne nábožensky modifikované a jej redaktori v nej zvýraznili spätosť ľudskej múdrosti s uctievaním Boha (Pr 30,7 – 9). Chápanie okolitého sveta a života je zároveň založené na princípoch starovekého sveta, ku ktorým patria patriarchálne ponímanie spoločnosti a prísny spôsob výchovy; pedagogická aktuálnosť niektorých výrokov, napr. Pýcha... predchádza pád (Pr 16,18), Kto inému jamu kope, sám do nej padne... (Pr 26,27), je viditeľná v ich stále aktuálnej prítomnosti v súčasnej kultúre.