kiosk

kiosk [perzsky > tur. > tal.] — menšia, obvykle samostatná voľne stojaca zastrešená stavba ľahkej konštrukcie zvyčajne na stranách alebo len na jednej strane otvorená do exteriéru alebo len čiastočne uzatvorená;

1. v starovekej egyptskej sakrálnej architektúre kaplnka so stĺpovou ochodzou. Vznikla odvodením od chrámu so stĺpovou ochodzou, najstaršie príklady pochádzajú z obdobia Strednej ríše. Mala pozdĺžny alebo štvorcový pôdorys, po celom obvode jednu alebo dve stĺpové ochodze, priestor medzi stĺpmi býva uzatvorený stenou. Vnútri sa nachádzal oltár. Kiosk bol obvykle súčasťou väčších chrámových komplexov, niekedy bol budovaný aj na streche chrámu v súvislosti s kultom boha Slnka. K najvýznamnejším zachovaným príkladom patrí Trajánov kiosk z ostrova Fílé z rímskeho cisárskeho obdobia;

2. jeden zo stavebných typov tradičnej islamskej architektúry rozšírený najmä v Turecku, Iráne a Indii; záhradný palácový pavilón určený na súkromné hostiny alebo na odpočinok. Mal rozmanité stavebné formy, konštrukciu (od ľahkej drevenej po zložito vypracované stavby z kameňa alebo z tehál) i výzdobu, rozličnú pôdorysnú dispozíciu (zvyčajne centrálnu – štvorcovú, polygonálnu alebo oktogonálnu) a jedno alebo viac podlaží. Charakteristická preň bola otvorenosť do exteriéru (záhrady).

Najstaršie príklady kiosku sú známe zo Sýrie z umajjovského obdobia (zobrazené sú napr. na mozaikách Veľkej mešity v Damasku, 705 – 712), čo naznačuje, že tento typ stavieb má v oblasti Stredomoria staršiu tradíciu. Kiosky boli budované v Sámarre v 9. stor. uprostred záhrad, odkiaľ sa rozšírili do celého islamského sveta a postupne sa stali štandardným architektonickým typom v rámci palácovej architektúry najmä vo vých. islamských krajinách (Irán, Afganistan).

V Iráne sa kiosk vyvinul do zložitej monumentálnej architektonickej štruktúry s viacerými miestnosťami doplnenými ívánmi. Tento typ palácovej architektúry sa označuje ako Hašt Behešt (osem rajov) a jeho výstavba bola populárna až do zač. 20. stor. Kiosky v kráľovských záhradách majú obvykle bohatú výzdobu pozostávajúcu z obkladov z glazovanej keramiky alebo z mramoru, z mramorových i z perleťových intarzií, zo štúk a z vyrezávaných drevených mreží, v osmanskej architektúre sú okná zvyčajne doplnené vitrážami.

Jednou z typických architektonických foriem islamskej architektúry v Indii bol od 12. stor. malý, voľne stojaci kiosk (nazývaný čatrí) stavaný v záhradách alebo ako súčasť väčších stavieb (napr. mauzólea, paláca, často bol budovaný na strechách), mohol byť využívaný aj ako malá hrobka alebo ako zádušný chrám. Obvykle má podobu malého centrálneho, voľne stojaceho otvoreného stĺpového pavilónu zaklenutého kupolou, ktorá má v exteriéri cibuľový tvar, alebo zastrešeného stanovou strechou. Počas vlády dynastie Veľkých Mogulov (Mughalov, 1526 – 1858) vzniklo množstvo typov kioskov, ktoré mali dekoratívny charakter a zdobili mešity, brány, hrobky, paláce i prepychové súkromné rezidencie vyšších spoločenských vrstiev. Zvyčajne boli stavané v hornej časti budovy, na streche, v blízkosti kupoly alebo nad parapetnými rímsami, tvorili ukončenia minaretov alebo veží, boli súčasťou fasády ako malé balkóny, arkiere či ako lodžie alebo tvorili výzdobu okien.

V Turecku bola populárna výstavba kioskov v súkromných i vo verejných záhradách v období neskorej osmanskej architektúry (17. – zač. 20. stor.), odtiaľ sa v 18. stor. preniesla do záp. Európy, kde boli kiosky budované podľa islamských vzorov populárne v záhradnej architektúre do konca 19. stor. Od 19. stor. sa kiosky vo verejných parkoch začali využívať na komerčné účely (predaj cigariet a občerstvenia);

3. malý obchodný alebo výstavný stánok ľahkej konštrukcie (zväčša prenosný). Býva budovaný na verejných miestach na komerčné účely. Môže byť postavený v exteriéri alebo v interiéri väčšej stavby (napr. železničnej stanice).