Khadžuráho
Khadžuráho — obec v str. Indii v štáte Madhjapradéš na severových. okraji pohoria Windhja (v severozáp. časti Dekanskej plošiny) sev. od mesta Džabalpur; asi 7-tis. obyvateľov. Letisko. Od 1. štvrtiny 9. stor. do 1315 náboženské a kultúrne stredisko dynastie Čandéllovcov.
V meste a v jeho okolí sa nachádzajú skupiny hinduistických a džinistických chrámov postupne vybudovaných v období asi od 9. do 12. stor. (väčšina 950 – 1050), patriacich k najvýznamnejším príkladom nágarského (sev.) chrámového slohu (→ hinduistická architektúra). Pravdepodobne najstarším chrámom je Čausta Jógíni (Chrám 64 jogínok, okolo 9. stor.), ktorý je postavený z čiernej žuly, má pravouhlý pôdorys a tvoria ho malé cely so sochami jogínok usporiadané okolo vnútorného dvora. Z 1. štvrtiny 10. stor. pochádzajú chrámy zasvätené božstvám Laguanovi Mahádévovi, Brahmovi a Mátangéšvarovi, z architektonického hľadiska predstavujúce jednu štýlovú skupinu, ktorá anticipuje klasický architektonický štýl Khadžuráho. Sú to stupňovité pyramídové chrámy s krytými balkónmi postavené z pieskovca na vysokej platforme. Z ďalších chrámov je unikátny Varahov chrám (okolo 900 – 925), v ktorého interiéri sa nachádza monumentálna monolitická kamenná socha boha Višnua v podobe kozmického kanca (Varaha) s telom pokrytým rytinami hinduistických bohov. Chrám stojí na vysokej platforme, má pravouhlý pôdorys, pyramídová strecha spočíva na 14 hrubo tesaných kamenných pilieroch; jeden z mála zachovaných indických chrámov zasvätených Varahovi.
Lakšmanov chrám (nazývaný aj Čaturbhudža; okolo 950, stavba ukončená 954) je príkladom vyspelého nágarského (sev.) chrámového slohu. Je postavený na platforme (sochársky zdobenej sprievodmi jazdcov a bojovníkov), okrem hlavnej svätyne ho tvoria 4 menšie bočné svätyne. Hlavná svätyňa má krytý vstup a 2 stĺpové haly kryté plochým stropom, samotná svätyňa má ochodzu, ktorá sa balkónmi otvára do exteriéru. Svätyňa i hlavná stĺpová sieň sú zdobené reliéfmi s figurálnymi námetmi vysokej umeleckej úrovne inšpirovanými višnuistickou ikonografiou i tantrou (erotické námety). Džinistický Páršvanáthov chrám (2. pol. 10. – zač. 11. stor.) je zdobený reliéfmi, ktoré majú višnuistickú ikonografiu. Višvanáthov chrám (1002) je zasvätený Šivovi a má pôdorys v tvare kríža (hlavná os smeruje od východu na západ a má dvojitý transept). Je postavený v podobnom štýle ako Lakšmanov chrám, jeho architektonické formy sú však harmonickejšie.
Najväčším a z umeleckého hľadiska najvýpravnejším je Kandárjov-Mahádévov chrám (1. pol. 11. stor.), ktorý má pôdorys v tvare kríža (s 2 transeptmi). Je postavený na vysokej pravouhlej platforme, ktorá tvorí otvorenú promenádu okolo centrálnej časti. Chrám sa skladá z krytého vstupu, zo stĺpovej haly (mandapa), ktorá sa otvára do hlavnej stĺpovej haly (mahámandapa; väčšinou bohato zdobená, so 4 centrálnymi piliermi nesúcimi strop, na jej stranách sú balkóny), z vestibulu (antarála) a zo svätyne (vimána s celou garbha grha), ktorá je na 3 stranách obkolesená ochodzou (pradakšinapatha; určená na rituálne obchádzanie svätyne) s balkónmi otvorenou do exteriéru. Pyramídová strecha je v exteriéri zložená z množstva vertikálnych ríms, ktoré zdôrazňujú celkovú vertikálnosť a plastický charakter architektúry. Chrám je vrcholným príkladom lokálneho architektonického štýlu, ktorý je podštýlom nágarského (sev.) chrámového slohu a nazýva sa štýl Khadžuráho. Exteriér dotvárajú výstupky a výklenky so sochami bohov, je bohato zdobený originálnymi ornamentálnymi (geometrický i rastlinný ornament) a figurálnymi reliéfmi i sochami (okolo 650) vysokej umeleckej úrovne.
Zvyšné chrámy majú menšie rozmery, vznikli zväčša v 1. pol. 11. stor. – 12. stor. K najvýznamnejším patria Nandinov chrám, Párvatin chrám, Čitraguptov chrám, chrám Déví Džagadambí (1002 – 07), chrám Čaturbhudží a i. Khadžuráho preslávili erotické výjavy tvoriace výzdobu chrámov a ilustrujúce tantrické učenie. Po dobytí Khadžuráha islamskými sultánmi z Dillí (1310) neboli všetky chrámy zničené, z pôvodného počtu 85 sa zachovalo okolo 30. Európanmi boli objavené v 1. pol. 19. stor., reštaurované v 1. pol. 20. stor. R. 1986 boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.