keltské náboženstvo a mytológia

Text hesla

keltské náboženstvo a mytológia — súhrn náboženských a mytologických predstáv Keltov. Keltské náboženstvo a mytológia majú spoločné črty s náboženstvom a mytológiou ostatných indoeurópskych národov staroveku (kult bohov búrky a vojny, uctievanie koňa, trojitá bohyňa, kňazstvo). Je pre ne charakteristické uctievanie antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktoré mali spravidla ochrannú funkciu, ako aj kult posvätných rastlín, zvierat a zoomorfných božstiev. Výrazne dominovala viera v posmrtný život, ale aj v prevteľovanie duší (→ reinkarnácia), svet bol však považovaný za konečný a mal zaniknúť katastrofou.

Zaradenie hlavných bohov je často nejednoznačné. U kontinentálnych Keltov v Galii bola uctievaná trojica najvyšších bohov (ich mená a charakteristika splývajú s rímskymi božstvami, takzvaný interpretatio Romana), ktorú tvorili: boh Slnka, nebies, hromu a blesku Taranis (zobrazovaný s kolesom – symbolom blesku, prirovnáva sa k rímskemu Jupiterovi, obetovalo sa mu upálením obete), boh Mesiaca, vôd, prameňov a močiarov a pravdepodobne i boja Teutates (zobrazovaný s mečom, manžel bohyne Epony, prirovnáva sa k rímskemu Martovi, → Mars, niekedy k Merkúrovi, obetovalo sa mu utopením obete v sude) a boh vetrov, stromov, bohatstva a pravdepodobne i vojny Ésus (zobrazovaný ako drevorubač, niekedy s kancom, prirovnáva sa k rímskemu Merkúrovi, niekedy k Martovi, obetovalo sa mu obesením obete). K najznámejším bohyniam patrí Epona, ochrankyňa koní a jazdcov, niekedy aj plodnosti a zosobnenie Zeme (jej hlavným atribútom bol kôň), ktorá bola uctievaná spolu so svojím mužským náprotivkom Teutatom. Významným bol zoomorfný boh Cernunnos, ktorý bol božstvom vládnucim nad svetom živých i mŕtvych, ale i pán lesa, zveri a prírody (zobrazovaný s jelením parožím, nákrčníkom torques a v sprievode hada a i. zvierat). Menej sa vie o kulte boha Sucella (pravdepodobne išlo o boha vegetácie a vinárstva, zobrazovaný s kladivom a vázou či so sudom) asociovaného s rímskym Silvanom. V zložitom panteóne bohov kontinentálnych Keltov sa nachádzali aj dvojité alebo trojité (aj trojhlavé alebo štvorhlavé) božstvá (trojitá bohyňa či trojica bohýň matiek Matres, resp. v porímčenej verzii Matronae, ktoré boli lokálnymi materskými božstvami) a rad posvätných zvierat (býk, jeleň, kanec, kôň, medveď, vlk, had – často i rohatý alebo s baraňou hlavou).

V mytológii írskych Keltov existovalo viacero odlišností. Ich bohovia patrili k mýtickej rase (tajomnému národu) Tuatha Dé Danann, ľudu bohyne Danu, ktorí osídlil Írsko ešte pred príchodom ľudských obyvateľov, Milesianov, a porazil staršiu rasu zlých morských obrov Fomoriov. Ich vodcom bol múdry starý boh Dagda, ochranca kňazov a mudrcov, pán dokonalých vedomostí a znovuzrodenia, ďalšími bohmi boli Lug (Lugh), boh svetla a remesla, vo waleskej mytológii známy ako Lleu, a Ogma (u kontinentálnych Keltov boli jeho obdobou Ogmios a Smertrios, stotožňovaní s Herkulom), boh bohatstva, rečníckeho umenia a boja (zobrazovaný s kyjakom), ktorý bol považovaný za vynálezcu oghamového písma. Bohom mora u ostrovných Keltov bol Manannan Mac Lir (walesky Manawyddan) jazdiaci po vlnách na voze. Morským božstvom bol aj jeho otec Lir (walesky Llyr), ktorého v boji zabil bojovník Caelte. V Írsku boli uctievané i bohyne, napr. Morrigan – bohyňa vojny, asociovaná s vranou (v jej podobe sa zjavovala nad bojiskom), a Brigit (aj Brighid) – bohyňa materstva, prameňov a vôd (niekedy bola ponímaná ako trojitá bohyňa), ktorá bola uctievaná aj na kontinente, kde ju stotožňovali s Minervou (po prijatí kresťanstva prešiel jej kult na kult svätej Brigity).

Keltské náboženstvo a mytológia sa vyznačovali veľmi zložitou symbolikou. Existovalo v nich zásvetie (podzemný svet, vo waleskej a v írskej tradícii nazývané annwvn, annwn), kde neživí predkovia Keltov očakávali správu o svojom oslobodení a o začiatku iného života. Veľký význam mali posvätné stromy a rastliny (dub, breza, jarabina, tis, vŕba, imelo). Uctievané boli i rieky, pramene, kamene (o. i. menhiry) a vrcholky hôr. Kamenné alebo drevené sochy zobrazujúce jednotlivé božstvá Kelti spolu s náboženskými symbolmi umiestňovali vo svätyniach nazývaných nemetony (tento názov sa odráža aj v mene lokálnej severogalskej materskej bohyne Nemetony) na upravených a ohradených miestach (→ keltské výtvarné umenie). Známe svätyne sa nachádzali napr. v lokalitách Entremont, Gournay-sur-Aronde (departement Oise) a Roquepertuse (pri dnešnej dedinke Velaux záp. od mesta Aix-en-Provence) vo Francúzsku, Mšecké Žehrovice (okres Rakovník) v Česku, na Slovensku existovala svätyňa napr. v lokalite Havránok pri Liptovskej Mare. Náboženské rituály sa konali aj na posvätných miestach v prírode (v lesoch, hájoch, pri prameňoch, močiaroch, jazerách, na ostrovoch), kde boli prinášané hmotné (napr. úžitkové predmety, zbrane), zvieracie i ľudské obete (doložené napr. i zo slovenskej lokality Havránok). Známy bol aj kult a lov lebiek. U írskych Keltov sa zachoval cyklus obradov ročného cyklu: Imbolc (1. február), Beltain (30. apríl, sviatok ohňa a lásky), Lugnasad (aj Lughnasadh, 31. júl, sviatok Luga) a Samhain (31. október, sviatok mŕtvych a konca vegetácie). Obrady a kontakt s nadprirodzeným svetom zabezpečovali druidi (kňazi), ktorí boli organizovaní v prísne uzatvorených spoločenstvách a riadili tak náboženský, ako aj politický a kultúrny život Keltov. Iným typom kňazov boli vates (faithovia), proroci, ktorí pri konaní obiet tlmočili vo veršoch vôľu bohov, a bardi, posvätní básnici a speváci, ktorí uchovávali ľudovú slovesnosť, najmä hrdinské eposy a piesne.

V Írsku sa zachovala starobylá mytologická Kniha o podmanení Írska (Lebor na Gabála Érenn) opisujúca osídlenie Írska a osudy bohov, ďalej ulsterský cyklus s ústrednou postavou hrdinu Cúchulainna a feniánsky (fenniánsky) cyklus s ústrednými postavami bojovníka Finna MacCumhailla, jedného z najznámejších vodcov fianny, a jeho syna Ossiana (→ írska literatúra). Existujú aj mýty o moreplavcoch, napr. o Branovi, Febelovom synovi, a mýty o kráľoch. Waleská mytológia je zhrnutá v legendárnych spisoch nazývaných Mabinogion (aj Mabinogi). Pre neskoršiu literatúru európskeho stredoveku mali najväčší význam artušovské legendy vychádzajúce z tradícií Walesu a Bretónska, v ktorých sa výrazne prelína pôvodná, keltská mytológia (meč Excalibur, víly, kúzelník Merlin) s kresťanskými prvkami (svätý grál).

Od 1. stor. pred n. l. bolo tradičné keltské náboženstvo na kontinente a na Britských ostrovoch postupne prevrstvené rímskym náboženstvom, niektoré jeho prvky boli do rímskeho náboženstva integrované a božstvá stotožnené s rímskymi božstvami. V 2. stor. sa do Galie začalo šíriť kresťanstvo a do začiatku 5. stor. boli Kelti v Galii a rímskej Británii z väčšej časti christianizovaní. Po 432 sa kresťanstvo šírilo do Írska (svätý Patrik), v 5. – 6. stor. do Škótska (svätý Ninián a svätý Kolumbán st.). Christianizácia prebehla tolerantne, časť pôvodných predstáv bola integrovaná do kresťanstva, napr. kult pohanskej bohyne Brigit sa zmenil na kult svätej Brigity (Brigid), posvätné pramene sa stali kresťanskými pútnickými miestami. Vznikla írska cirkev (nazývaná aj írsko-škótska cirkev alebo keltská cirkev), ktorá bola založená na sieti kláštorov, vyznačovala sa dôrazom na vzdelanosť a toleranciu a od 7. stor. sa podieľala na christianizácii sev. Európy (→ írske misie). Mnoho z tradícií keltského náboženstva a mytológie sa zachovalo vo forme rozprávok, povestí a ľudových tradícií v írskom, škótskom, waleskom, ale aj v cornwallskom, manskom a bretónskom folklóre.

Zverejnené v marci 2017.

Keltské náboženstvo a mytológia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/keltske-nabozenstvo-mytologia