keltské jazyky

Text hesla

keltské jazyky — jazyky najzápadnejšej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Predpokladá sa, že spoločný jazyk keltských kmeňov a skupín (prakeltčina) vznikol už okolo 1300 pred n. l., dôkazy o tom však chýbajú. Keltské jazyky sa zvyčajne delia na kontinentálne a ostrovné. Kontinentálnymi keltskými jazykmi sa hovorilo v Európe v období približne 800 pred n. l. – 500 n. l., keď všetky tieto jazyky zanikli. Zaraďuje sa k nim galčina (→ galský jazyk), lepontčina a iberokeltské jazyky. Všetky sú známe najmä z nápisov vytesaných etruským, gréckym alebo latinským písmom do kameňa, z nápisov na minciach (→ keltské mince), z mien (osobných i miestnych) a z citácií zaznamenaných v iných jazykoch; napr. tzv. Kalendár z Coligny, ktorý bol nájdený koncom 19. stor. vo francúzskej obci Coligny (departement Ain) a predstavuje zvyšky keltského kalendára z galsko-rímskeho obdobia (1. alebo 2. stor. n. l.) zaznamenaného latinským písmom na bronzových platniach v keltskom (galskom) jazyku, pravdepodobne keltského pôvodu sú na Slovensku napr. mená riek Váh (v podobe Cusus, Duria) alebo Hron (Granua). Vedomosti o keltských jazykoch sú však minimálne. Galčina sa používala v dnešnom Francúzsku, v častiach Švajčiarska, Belgicka a Talianska, ako aj v str. Turecku (Anatólii), lepontčina v častiach juž. Švajčiarska a sev. Talianska a iberokeltské jazyky na severe str. Španielska.

Ostrovné keltské jazyky vznikli okolo 500 pred n. l., keď sa Kelti presídlili z pevniny na Britské ostrovy. Delia sa na 2 podskupiny: na britskú podskupinu, do ktorej sa zaraďuje waleština (→ waleský jazyk), kornčina (→ kornský jazyk), bretónčina (→ bretónsky jazyk; za ostrovný keltský jazyk sa pokladá na základe toho, že bol na pevninu prenesený imigrantmi z juhozápadu ostrova Veľká Británia v 5. – 7. stor.), kumbrijčina a pravdepodobne aj piktčina, a na goidelskú podskupinu (→ goidelské jazyky), do ktorej sa zaraďuje írčina (→ írsky jazyk), mančina (→ manský jazyk) a gaelčina (→ gaelský jazyk). Rozpad britskej podskupiny na jednotlivé jazyky prebiehal v 6. – 8. stor., goidelskej podskupiny v 12. – 13. stor. Z obidvoch podskupín ostrovných keltských jazykov sa do súčasnosti zachovali iba waleština (cymraeg), bretónčina (brezhoneg), írčina (gaeilge, ghaeilge) a gaelčina (gàidhlig). Kornčina (kernewek, kernowek) sa prestala používať v 18. stor. Mančina (ghailck vanninagh, ghaelg vanninagh) sa bežne používala až do 19. stor. a ešte donedávna (1974) ju ovládali niekoľkí príslušníci najstaršej generácie na ostrove Man.

Okrem zvyčajného delenia keltských jazykov sa často uvádza aj delenie na p-keltské jazyky a q-keltské jazyky (qu-keltské jazyky), t. j. podľa toho, ako sa v nich zmenilo indoeurópske kw. Do prvej skupiny patria galčina, lepontčina, waleština, kornčina a bretónčina, v ktorých sa kw zmenilo na p, a do druhej iberokeltské a goidelské jazyky, v ktorých sa kw zmenilo na qu (k, c).

V súčasnosti hovorí keltskými jazykmi asi 3 mil. ľudí. Gaelčinu používa asi 65-tis. ľudí v severozáp. Škótsku a menej ako 10-tis. ľudí v Novom Škótsku (Severná Amerika), írčinu 62-tis. ľudí v záp. a juž. časti Írska (takzvaný Gaeltacht), obidva jazyky sa však hojne používajú v masmédiách. Hoci vo Walese bola v pol. 20. stor. waleština na ústupe, v súčasnosti prekvitá. Je oficiálne uznávaným jazykom waleského parlamentu a povinným predmetom v štátnych školách. Obežníky tamojšej vlády i návrhy zákonov vychádzajú vo waleštine i v angličtine, dopravné značky sú takisto dvojjazyčné. Podľa sčítania obyvateľstva 2001 ovláda waleský jazyk 582-tis. ľudí (20,8 % obyvateľstva Walesu) a takmer 798-tis. (28,4 %) má istú znalosť jazyka. Odhaduje sa, že mimo Walesu ovláda waleštinu asi 200-tis. ľudí v Anglicku. Používajú ju i vysťahovalci z Walesu v Patagónii (prví prišli 1865) v argentínskej provincii Chubut, ktorí však ovládajú aj španielčinu. Počet používateľov waleského jazyka rastie a možno ho označiť za najživotaschopnejší keltský jazyk. Od 1904 prebiehajú pokusy o oživenie kornčiny, ktoré sa od 50. rokov 20. stor. ešte zintenzívnili (Kornský jazykový výbor, Rada pre kornský jazyk, Kornské jazykové spoločenstvo), a od konca 20. stor. i mančiny (vyučovanie v školách, vydávanie publikácií, používanie pri ceremoniálnych príležitostiach ap.). Bretónčina sa udržala do pol. 20. stor., ale v období 1950 – 90, keď ju centralistická francúzska vláda zakázala, klesol počet jej používateľov v Bretónsku zo 70 % na 20 %. V súčasnosti francúzska vláda podporuje publikačnú činnosť v bretónčine, sčasti v nej vysielajú miestny rozhlas a televízia, vyučuje sa v školách (popri francúzštine).

Keltské jazyky majú mnohé osobitosti, ktoré sa hodnotia ako archaizmy, napr. v dôsledku pôsobenia prízvukových faktorov zanikli koncové slabiky, vznikli početné striedania začiatočných spoluhlások v slove, pričom nadobudli dôležité syntaktické funkcie, napr. waleské slovo ci (pes) má podľa okolností podoby ci, gi, nghi, chi. V keltských jazykoch existuje len určitý člen, neurčitý chýba. Pri podstatných menách sa rozlišuje mužský a ženský rod. Prídavné meno nasleduje za podstatným a zhoduje sa s ním v čísle, rode a páde. Slovesá sa časujú pravidelne, nepravidelných slovies je málo. Neexistuje sloveso mať – vyjadruje sa slovesom byť v kombinácii s predložkami. Neexistujú ani jednoduché ekvivalenty výrazov áno a nie. V slovnej zásobe keltských jazykov je značný počet anglických slov, v bretónčine francúzskych. Všetky keltské jazyky používané v súčasnosti sa zapisujú latinkou.

Text hesla

keltské jazyky — jazyky najzápadnejšej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Predpokladá sa, že spoločný jazyk keltských kmeňov a skupín (prakeltčina) vznikol už okolo 1300 pred n. l., dôkazy o tom však chýbajú. Keltské jazyky sa zvyčajne delia na kontinentálne a ostrovné. Kontinentálnymi keltskými jazykmi sa hovorilo v Európe v období približne 800 pred n. l. – 500 n. l., keď všetky tieto jazyky zanikli. Zaraďuje sa k nim galčina (→ galský jazyk), lepontčina a iberokeltské jazyky. Všetky sú známe najmä z nápisov vytesaných etruským, gréckym alebo latinským písmom do kameňa, z nápisov na minciach (→ keltské mince), z mien (osobných i miestnych) a z citácií zaznamenaných v iných jazykoch; napr. tzv. Kalendár z Coligny, ktorý bol nájdený koncom 19. stor. vo francúzskej obci Coligny (departement Ain) a predstavuje zvyšky keltského kalendára z galsko-rímskeho obdobia (1. alebo 2. stor. n. l.) zaznamenaného latinským písmom na bronzových platniach v keltskom (galskom) jazyku, pravdepodobne keltského pôvodu sú na Slovensku napr. mená riek Váh (v podobe Cusus, Duria) alebo Hron (Granua). Vedomosti o keltských jazykoch sú však minimálne. Galčina sa používala v dnešnom Francúzsku, v častiach Švajčiarska, Belgicka a Talianska, ako aj v str. Turecku (Anatólii), lepontčina v častiach juž. Švajčiarska a sev. Talianska a iberokeltské jazyky na severe str. Španielska.

Ostrovné keltské jazyky vznikli okolo 500 pred n. l., keď sa Kelti presídlili z pevniny na Britské ostrovy. Delia sa na 2 podskupiny: na britskú podskupinu, do ktorej sa zaraďuje waleština (→ waleský jazyk), kornčina (→ kornský jazyk), bretónčina (→ bretónsky jazyk; za ostrovný keltský jazyk sa pokladá na základe toho, že bol na pevninu prenesený imigrantmi z juhozápadu ostrova Veľká Británia v 5. – 7. stor.), kumbrijčina a pravdepodobne aj piktčina, a na goidelskú podskupinu (→ goidelské jazyky), do ktorej sa zaraďuje írčina (→ írsky jazyk), mančina (→ manský jazyk) a gaelčina (→ gaelský jazyk). Rozpad britskej podskupiny na jednotlivé jazyky prebiehal v 6. – 8. stor., goidelskej podskupiny v 12. – 13. stor. Z obidvoch podskupín ostrovných keltských jazykov sa do súčasnosti zachovali iba waleština (cymraeg), bretónčina (brezhoneg), írčina (gaeilge, ghaeilge) a gaelčina (gàidhlig). Kornčina (kernewek, kernowek) sa prestala používať v 18. stor. Mančina (ghailck vanninagh, ghaelg vanninagh) sa bežne používala až do 19. stor. a ešte donedávna (1974) ju ovládali niekoľkí príslušníci najstaršej generácie na ostrove Man.

Okrem zvyčajného delenia keltských jazykov sa často uvádza aj delenie na p-keltské jazyky a q-keltské jazyky (qu-keltské jazyky), t. j. podľa toho, ako sa v nich zmenilo indoeurópske kw. Do prvej skupiny patria galčina, lepontčina, waleština, kornčina a bretónčina, v ktorých sa kw zmenilo na p, a do druhej iberokeltské a goidelské jazyky, v ktorých sa kw zmenilo na qu (k, c).

V súčasnosti hovorí keltskými jazykmi asi 3 mil. ľudí. Gaelčinu používa asi 65-tis. ľudí v severozáp. Škótsku a menej ako 10-tis. ľudí v Novom Škótsku (Severná Amerika), írčinu 62-tis. ľudí v záp. a juž. časti Írska (takzvaný Gaeltacht), obidva jazyky sa však hojne používajú v masmédiách. Hoci vo Walese bola v pol. 20. stor. waleština na ústupe, v súčasnosti prekvitá. Je oficiálne uznávaným jazykom waleského parlamentu a povinným predmetom v štátnych školách. Obežníky tamojšej vlády i návrhy zákonov vychádzajú vo waleštine i v angličtine, dopravné značky sú takisto dvojjazyčné. Podľa sčítania obyvateľstva 2001 ovláda waleský jazyk 582-tis. ľudí (20,8 % obyvateľstva Walesu) a takmer 798-tis. (28,4 %) má istú znalosť jazyka. Odhaduje sa, že mimo Walesu ovláda waleštinu asi 200-tis. ľudí v Anglicku. Používajú ju i vysťahovalci z Walesu v Patagónii (prví prišli 1865) v argentínskej provincii Chubut, ktorí však ovládajú aj španielčinu. Počet používateľov waleského jazyka rastie a možno ho označiť za najživotaschopnejší keltský jazyk. Od 1904 prebiehajú pokusy o oživenie kornčiny, ktoré sa od 50. rokov 20. stor. ešte zintenzívnili (Kornský jazykový výbor, Rada pre kornský jazyk, Kornské jazykové spoločenstvo), a od konca 20. stor. i mančiny (vyučovanie v školách, vydávanie publikácií, používanie pri ceremoniálnych príležitostiach ap.). Bretónčina sa udržala do pol. 20. stor., ale v období 1950 – 90, keď ju centralistická francúzska vláda zakázala, klesol počet jej používateľov v Bretónsku zo 70 % na 20 %. V súčasnosti francúzska vláda podporuje publikačnú činnosť v bretónčine, sčasti v nej vysielajú miestny rozhlas a televízia, vyučuje sa v školách (popri francúzštine).

Keltské jazyky majú mnohé osobitosti, ktoré sa hodnotia ako archaizmy, napr. v dôsledku pôsobenia prízvukových faktorov zanikli koncové slabiky, vznikli početné striedania začiatočných spoluhlások v slove, pričom nadobudli dôležité syntaktické funkcie, napr. waleské slovo ci (pes) má podľa okolností podoby ci, gi, nghi, chi. V keltských jazykoch existuje len určitý člen, neurčitý chýba. Pri podstatných menách sa rozlišuje mužský a ženský rod. Prídavné meno nasleduje za podstatným a zhoduje sa s ním v čísle, rode a páde. Slovesá sa časujú pravidelne, nepravidelných slovies je málo. Neexistuje sloveso mať – vyjadruje sa slovesom byť v kombinácii s predložkami. Neexistujú ani jednoduché ekvivalenty výrazov áno a nie. V slovnej zásobe keltských jazykov je značný počet anglických slov, v bretónčine francúzskych. Všetky keltské jazyky používané v súčasnosti sa zapisujú latinkou.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Keltské jazyky [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/keltske-jazyky