kečuánsky jazyk

Text hesla

kečuánsky jazyk, kečuánčina, aj kečujský jazyk, kečujčina, kečuánsky runa simi, qhichwa simi — juhoamerický indiánsky jazyk zaraďovaný medzi quechumaraské jazyky; najrozšírenejší jazyk pôvodného obyvateľstva Ameriky. Hoci sa o ňom tradične hovorí ako o jazyku a o jeho miestnych variantoch ako o nárečiach, lokálne rozdiely často znemožňujú vzájomné dorozumievanie, preto sa niekedy používa aj termín kečuánske jazyky (kečuánska jazyková rodina) alebo kečuánsky jazykový komplex. Celkový počet hovoriacich sa odhaduje na 14 mil. (Peru, Bolívia, Ekvádor, Kolumbia, Argentína, Čile). Oblasť používania kečuánskeho jazyka netvorí geografické kontinuum, pretože je prerušovaná veľkými hispanofónnymi a aymarskými oblasťami.

Jazyková rekonštrukcia svedčí o tom, že koncom 1. tisícročia n. l. sa kečuánskym jazykom hovorilo popri pobreží a v pohoriach juž. Peru a pravdepodobne bol rozšírený aj v pohoriach str. a sev. Peru. Koncom 15. stor. sa stal úradným jazykom Inkskej ríše. Pôvodné etniká obývajúce juž. časť Severných Ánd, Centrálne Andy a sev. časť Južných Ánd (napr. Copalléni, Chankovia, Kañariovia, Diaguitovia) boli násilne kečuanizované, takže v období príchodu Španielov ich belosi považovali za Inkov (počet hovoriacich sa odhadoval asi na 6 – 10 mil.). V období španielskej kolonizácie sa kečuánsky jazyk ešte viac rozšíril. Španielska správa podporovala jeho používanie nielen ako jazyka kolonizácie a evanjelizácie (1560 vyšla prvá gramatika kečuánskeho jazyka), ale dokonca ho na úkor mnohých miestnych jazykov zavádzala do oblastí, kde sa predtým vôbec nepoužíval. Začiatok 18. stor. bol obdobím kečuánskeho kultúrneho oživenia (vrátane literárnej aktivity). Okolo 1770 však nastala násilná hispanizácia, ktorá spôsobila úpadok kečuánskeho jazyka, ktorý je odvtedy na ústupe najmä v Peru (hoci bol 1975 uznaný ako druhý úradný jazyk), lepšia situácia je v Bolívii a v Ekvádore.

Z historického a genealogického hľadiska nemá kečuánsky jazyk preukázateľne príbuzné jazyky. Jestvujú fonologické, štrukturálne a lexikálne podobnosti so susedným aymarským jazykom (vrátane 20 % spoločnej slovnej zásoby), ktoré svedčia o dlhotrvajúcom období ich vzájomného pôsobenia. Viac-menej všetky podobnosti možno vysvetliť (vzájomným zbližovaním sa), čo však sťažuje rozlíšenie medzi prevzatými a zdedenými prvkami. Tieto podobnosti sa často vysvetľujú ako dôkaz o spoločnom pôvode kečuánskeho a aymarského jazyka (quechumaraská hypotéza).

Vnútorne sa kečuánsky jazyk delí na dve hlavné skupiny: skupinu dialektov Ánd str. a stredosev. Peru a skupinu dialektov juž. Peru a všetkých dialektov Bolívie, Ekvádoru, Argentíny, Čile a Kolumbie. Najviac hovoriacich používa ayacuchský, cuzcanský, punoský, bolívijský a horský ekvádorský dialekt. Fonológia sa líši podľa dialektov, v zásade je však jednoduchá. Kečuánsky jazyk má tri samohlásky (a, i, u) a do 20 spoluhlások, pričom cuzcanský a bolívijský dialekt rozlišujú aspirované spoluhlásky od neaspirovaných a glotalizované spoluhlásky od neglotalizovaných. Prízvuk je vo väčšine dialektov na predposlednej slabike. Morfológia je zložitá, ale pravidelná. Podstatné meno má kategóriu čísla, pádu a privlastňovania. Veľmi diferencovaná je slovesná morfológia s kategóriou osoby, čísla, času, vidu a spôsobu. Príznačné je podmetovo-predmetové časovanie. Pri tvorení slov prevažuje derivácia. Jadrom vety je sloveso. Slovná zásoba sa líši podľa nárečí, pričom vo všetkých dialektoch sa prejavuje silný vplyv španielskej lexiky. Kečuánsky jazyk je jazyk aglutinačného typu. Sufixy, ktoré sa členia na tri skupiny (flektívne, odvodzovacie, nezávislé), sa môžu hromadiť, pričom existujú aj slová s ôsmimi sufixmi za sebou.

Podľa niektorých autorov ešte v predinkskom období vzniklo na zápis textu v kečuánskom jazyku svojrázne andské hieroglyfické písmo. Od 17. stor. sa kečuánsky jazyk zapisuje latinkou. Status úradného jazyka má v súčasnosti iba v Peru (popri španielčine, aymarčine a ďalších menších indiánskych jazykoch), Bolívii (popri španielčine, aymarčine a ďalších 34 indiánskych jazykoch) a v Ekvádore (popri španielčine, šuarčine a ďalších menších domorodých jazykoch).

Text hesla

kečuánsky jazyk, kečuánčina, aj kečujský jazyk, kečujčina, kečuánsky runa simi, qhichwa simi — juhoamerický indiánsky jazyk zaraďovaný medzi quechumaraské jazyky; najrozšírenejší jazyk pôvodného obyvateľstva Ameriky. Hoci sa o ňom tradične hovorí ako o jazyku a o jeho miestnych variantoch ako o nárečiach, lokálne rozdiely často znemožňujú vzájomné dorozumievanie, preto sa niekedy používa aj termín kečuánske jazyky (kečuánska jazyková rodina) alebo kečuánsky jazykový komplex. Celkový počet hovoriacich sa odhaduje na 14 mil. (Peru, Bolívia, Ekvádor, Kolumbia, Argentína, Čile). Oblasť používania kečuánskeho jazyka netvorí geografické kontinuum, pretože je prerušovaná veľkými hispanofónnymi a aymarskými oblasťami.

Jazyková rekonštrukcia svedčí o tom, že koncom 1. tisícročia n. l. sa kečuánskym jazykom hovorilo popri pobreží a v pohoriach juž. Peru a pravdepodobne bol rozšírený aj v pohoriach str. a sev. Peru. Koncom 15. stor. sa stal úradným jazykom Inkskej ríše. Pôvodné etniká obývajúce juž. časť Severných Ánd, Centrálne Andy a sev. časť Južných Ánd (napr. Copalléni, Chankovia, Kañariovia, Diaguitovia) boli násilne kečuanizované, takže v období príchodu Španielov ich belosi považovali za Inkov (počet hovoriacich sa odhadoval asi na 6 – 10 mil.). V období španielskej kolonizácie sa kečuánsky jazyk ešte viac rozšíril. Španielska správa podporovala jeho používanie nielen ako jazyka kolonizácie a evanjelizácie (1560 vyšla prvá gramatika kečuánskeho jazyka), ale dokonca ho na úkor mnohých miestnych jazykov zavádzala do oblastí, kde sa predtým vôbec nepoužíval. Začiatok 18. stor. bol obdobím kečuánskeho kultúrneho oživenia (vrátane literárnej aktivity). Okolo 1770 však nastala násilná hispanizácia, ktorá spôsobila úpadok kečuánskeho jazyka, ktorý je odvtedy na ústupe najmä v Peru (hoci bol 1975 uznaný ako druhý úradný jazyk), lepšia situácia je v Bolívii a v Ekvádore.

Z historického a genealogického hľadiska nemá kečuánsky jazyk preukázateľne príbuzné jazyky. Jestvujú fonologické, štrukturálne a lexikálne podobnosti so susedným aymarským jazykom (vrátane 20 % spoločnej slovnej zásoby), ktoré svedčia o dlhotrvajúcom období ich vzájomného pôsobenia. Viac-menej všetky podobnosti možno vysvetliť (vzájomným zbližovaním sa), čo však sťažuje rozlíšenie medzi prevzatými a zdedenými prvkami. Tieto podobnosti sa často vysvetľujú ako dôkaz o spoločnom pôvode kečuánskeho a aymarského jazyka (quechumaraská hypotéza).

Vnútorne sa kečuánsky jazyk delí na dve hlavné skupiny: skupinu dialektov Ánd str. a stredosev. Peru a skupinu dialektov juž. Peru a všetkých dialektov Bolívie, Ekvádoru, Argentíny, Čile a Kolumbie. Najviac hovoriacich používa ayacuchský, cuzcanský, punoský, bolívijský a horský ekvádorský dialekt. Fonológia sa líši podľa dialektov, v zásade je však jednoduchá. Kečuánsky jazyk má tri samohlásky (a, i, u) a do 20 spoluhlások, pričom cuzcanský a bolívijský dialekt rozlišujú aspirované spoluhlásky od neaspirovaných a glotalizované spoluhlásky od neglotalizovaných. Prízvuk je vo väčšine dialektov na predposlednej slabike. Morfológia je zložitá, ale pravidelná. Podstatné meno má kategóriu čísla, pádu a privlastňovania. Veľmi diferencovaná je slovesná morfológia s kategóriou osoby, čísla, času, vidu a spôsobu. Príznačné je podmetovo-predmetové časovanie. Pri tvorení slov prevažuje derivácia. Jadrom vety je sloveso. Slovná zásoba sa líši podľa nárečí, pričom vo všetkých dialektoch sa prejavuje silný vplyv španielskej lexiky. Kečuánsky jazyk je jazyk aglutinačného typu. Sufixy, ktoré sa členia na tri skupiny (flektívne, odvodzovacie, nezávislé), sa môžu hromadiť, pričom existujú aj slová s ôsmimi sufixmi za sebou.

Podľa niektorých autorov ešte v predinkskom období vzniklo na zápis textu v kečuánskom jazyku svojrázne andské hieroglyfické písmo. Od 17. stor. sa kečuánsky jazyk zapisuje latinkou. Status úradného jazyka má v súčasnosti iba v Peru (popri španielčine, aymarčine a ďalších menších indiánskych jazykoch), Bolívii (popri španielčine, aymarčine a ďalších 34 indiánskych jazykoch) a v Ekvádore (popri španielčine, šuarčine a ďalších menších domorodých jazykoch).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kečuánsky jazyk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-05-07]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kecuansky-jazyk