kázeň

kázeň —

1. v kresťanstve náboženská reč prednášaná kazateľom bohoslužobnému zhromaždeniu s cieľom odovzdať náboženské posolstvo. V katolíckej cirkvi môže kázeň okrem osoby, ktorá prijala sviatosť posvätného stavu (t. j. diakon, kňaz, biskup), predniesť aj laik, pričom jej téma je na rozdiel od homílie ľubovoľná a nezávisí od liturgického čítania ani od samotnej liturgie. Zvyčajne má formu monológu, využívajú sa však aj kreatívne formy kázania, ktoré používajú zjednodušené formy dialógu a obrazové pomôcky alebo audiovizuálne prostriedky.

V protestantských cirkvách je kázeň výkladom biblickej perikopy adresovaným zhromaždenému cirkevnému zboru. Kázeň nie je chápaná len ako podávanie informácie, ale ako zvestovanie živého hlasu evanjelia (Viva vox evangelii), t. j. Slova, ktoré tvorí spoločenstvo všetkých veriacich a ktoré je živené a vedené mocou Ducha Svätého. Podľa predstaviteľa dialektickej teológie K. Bartha je v kázni biblický text vykladaný ľuďom prítomnosti ako text, ktorý sa týka práve ich, ako zvestovanie toho, čo oni sami majú počuť od Boha. V protestantizme má kázeň centrálny význam v sprostredkovaní spásy. V kontexte učenia M. Luthera o ospravedlnení milosťou prostredníctvom viery je slovo Božie vykladané v kázni určené na to, aby naliehalo, lákalo a podnecovalo poslucháčov k viere. Kázeň je stredobodom evanjelických služieb Božích (na základe Ježišovho príkazu, Mk 16,15), a aby bola zrozumiteľná každému človeku, musí byť prednášaná v materinskom jazyku (Luther preto preložil celú Bibliu do nemčiny a šírením sa reformácie bola následne prekladaná do ďalších národných jazykov). V priebehu dejín sa vytvoril základný model osnovy protestantskej kázne, podľa ktorého pozostáva z týchto častí: Exordium (úvod), Propositio a partitio (stručné oboznámenie s námetom a rozvrhnutím kázne), Declaratio (vysvetlenie slov kázňového textu), Demonstratio (potvrdenie pravdy textu, a to prostredníctvom samotného biblického kázňového textu, kontextu celej Biblie, katechizmu, vlastnej skúsenosti či iných príkladov), Applicatio (uistenie v pravde, odvrátenie od nesprávneho učenia, potešenie v kríži, povzbudenie k viere, láske, nádeji), Conclusio (opakovanie, napomenutie, prianie). V súčasnosti sa rozlišujú štyri základné skupiny modelov kázne: didaktická (kázeň ako proces učenia), naratologická (kázeň ako rozprávanie), dialogická (kázeň ako rozhovor) a semiotická (kázeň ako otvorené umelecké dielo). Kázne boli už od stredoveku vydávané v zbierkach kázní, postilách, neskôr boli publikované i v homiletických časopisoch (na Slovensku Slovo života, 1881 – 82; Evanjelický kazateľ, 1905 – 38; Služba Slova, od 1952).

V pravoslávnej cirkvi spočíva funkcia kázne v napomáhaní porozumenia liturgii, ktorej úlohou je odzrkadľovať dejiny spásy. Zvyčajne sa v nich preferujú témy liturgických príležitostí, sviatkov cirkevného roka, Márie, svätých a martýrov, v argumentácii sa v nich často využívajú citáty z kázní a spisov cirkevných otcov. V islame plní funkciu kázne chutba;

2. hovorovo reč, slová s mravokárnym významom.