Kazachovia

Kazachovia —

1. vlastným menom Qazaqtar — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Kazachstanu (Kazašskej republiky); 10 mil. (2011). Mimo neho žijú Kazachovia i v Číne (1954 zriadená Kazašská autonómna prefektúra I-li v rámci autonómnej oblasti Sin-ťiang, ako aj 3 autonómne okresy: Pa-li-kchun v prefektúre Cha-mi a Mu-lej v Chuejskej autonómnej prefektúre Čchang-ťi v autonómnej oblasti Sin-ťiang a A-kche-saj v provincii Kan-su), Uzbekistane, Rusku, Mongolsku, Turkménsku, Nemecku, Kirgizsku, Tadžikistane, Turecku, Iráne, Ukrajine, Afganistane, Bielorusku, Azerbajdžane a Gruzínsku; spolu asi 14 mil. (2011). Zo všetkých stredoázijských etník majú (okrem Kirgizov) najviac mongoloidných čŕt. Hovoria kazašským jazykom. Pôvodným náboženstvom Kazachov bol tengrijský šamanizmus, v súčasnosti vyznávajú islam (sunniti). Šamanizmus a uctievanie predkov (avraq) sú však i naďalej dôležitou zložkou ich náboženskej tradície.

Predpokladá sa, že na etnogenéze Kazachov sa podieľali Huni, Sakovia, Wusuni, Alani, Kanglyovia, Turgeši (Türgeši), Karlukovia, Oghuzi, Kypčakovia, Karakitani, Najmani a Kerejti. Formovanie kazašských kmeňov prebehlo v 13. – 17. stor. (prvá historická zmienka o Kazachoch pochádza z 1245), keď sa skončila migrácia turkicko-mongolských kmeňov z Vnútornej Ázie (Mongolsko) a zároveň sa oblasť kazašských stepí, kde sa Kazachovia usadili, ocitla medzi stabilizovanými historickými štátnymi útvarmi v oblasti dnešného Ruska (Moskovský štát, Astrachánsky chanát, Sibírsky chanát), Číny a Strednej Ázie, čo neumožňovalo ďalšie rozšírenie ich kočovných území. Oddelením sa od Uzbekov (etnonymum Kazach sa odvodzuje z turkického slova qazaq, resp. kazak = voľný, slobodný) a utvorením Kazašského chanátu (→ Kazachstan, Dejiny) v polovici 15. stor. sa Kazachovia sformovali ako národnosť.

Geografická členitosť územia obývaného kazašskými kmeňmi viedla na začiatku 18. stor. k ich rozdeleniu na tri kmeňové zväzy (takzvané žüzy, aj názvy horda, ordu): Starší (aj Veľký, Uly žüz), Str. (Orta žüz) a Mladší (aj Malý, Kiši žüz). Starší kmeňový zväz obýval oblasti v blízkosti oáz v Strednej Ázii (dnešný juhových. a juž. Kazachstan), ktoré boli na severe ohraničené Balchašským jazerom a na západe riekou Syrdarja. Kmene tohto zväzu sa najviac zo všetkých kazašských kmeňov stýkali a obchodovali so stredoázijskými obchodnými centrami, čo (o. i.) pravdepodobne prispelo k tomu, že boli najviac islamizované. Str. kmeňový zväz obýval severových. a str. časť dnešného územia Kazachstanu, ktorú tvorili prevažne stepné a polopúšťové regióny. Mladší kmeňový zväz obýval oblasti dnešného záp. Kazachstanu až po Aralské jazero a pohorie Mugodžary. Mimo tohto rozdelenia boli ľudia takzvanej Bielej kosti (Aq süjek) uctievaní ako potomkovia rodu Džingischána (töre), proroka Mohameda a svätcov (qoža, aj hodža). Na čele kazašských kmeňových zväzov stál veľký (hlavný) chán (uly chán), pričom každý neskorší bol vyberaný (volený) z okruhu potomkov Žänibeka chána (aj Džanibek, vládol asi 1473/74 – 80). Nie všetky kmene však uznávali nadradené postavenie chánov svojich kmeňových zväzov, niektoré kmene mali vlastných (zvolených alebo vymenovaných) chánov. Na nižšej úrovni stáli náčelníci jednotlivých kmeňov, prípadne rodov, ktorí mali titul sultán. Medzi kmeňmi a rodmi neexistovala jasná organizačná štruktúra, často záležalo na autorite príslušného chána alebo sultána. Jednotlivé žüzy, kmene (alebo rody) nepoznali vlastníctvo pôdy, ich pastviny boli len územne vymedzené. Po vpáde Ojratov (pol. 17., a najmä 18. stor.) žüzy sužované neustálymi bojmi uzatvorili v priebehu 18. a začiatkom 19. stor. s Ruskom dohody o ochrane a jestvovali ako ruské protektoráty až do 1868, keď boli Ruskom anektované.

V 19. stor. došlo pod ruským vplyvom k výrazným premenám. Do kazašských stepí sa totiž od konca 18. stor. sťahovali kolonisti z centrálnych oblastí cárskeho Ruska, ktorí zaberali tradičné kočovnícke územia, a kočovníctvo tak bolo obmedzované; k definitívnemu usadeniu kazašských kočovníkov však došlo až v 30. rokoch 20. stor. v súvislosti s násilnou kolektivizáciou. V súčasnosti asi tri pätiny Kazachov žijú na vidieku. V minulosti bolo základným spôsobom ich obživy kočovné a polokočovné pastierstvo (hovädzí dobytok, ovce, kone, ťavy) v niektorých oblastiach v kombinácii so závlahovým poľnohospodárstvom, doplnkom bol rybolov a lov (Kazachovia boli preslávení najmä lovom za pomoci orla skalného, Aquila chrysaetos). Keď Kazachovia prešli na usadlý spôsob života, začali sa vo väčšej miere zaoberať poľnohospodárstvom (pestovanie obilnín, zemiakov, zeleniny a krmovín). Z tradičných remesiel vyniká spracovanie kože, vlny, dreva a kovov. Kazachovia majú bohatý folklór, z ktorého vychádza aj ich literatúra (→ kazašská literatúra), hudba (→ stredoázijská hudba) a umenie (→ stredoázijské umenie). Od získania nezávislosti Kazachstanu (1991) prebieha intenzívna emancipácia kazašskej kultúry a zároveň dochádza k zintenzívneniu medzinárodných tvorivých kontaktov s vých. i so záp. krajinami;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Kazachstanu bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.