katedrálne školy

katedrálne školy — stredoveké latinské cirkevné školy spočiatku zriaďované biskupom pri katedrálach, neskôr pri katedrálnych kapitulách. Organizáciu a obsah vyučovania na nich stanovovali štatúty kapitúl. Činnosť katedrálnych škôl podporovala a zabezpečovala cirkev, ich vzdelávacím obsahom bolo okrem náboženských a liturgických predmetov aj trívium a kvadrívium (sedem slobodných umení). Na rozdiel od kapitulských škôl, ktoré slúžili na vzdelávanie a výchovu budúcich kňazov, sa v katedrálnych školách vzdelávali aj laici (väčšinou zo šľachtických rodín), ktorí po ukončení štúdia zastávali dôstojnícke funkcie v armáde alebo vykonávali úradnícke povolania.

Katedrálne školy začali v Európe vznikať začiatkom 9. stor., ich rozvoj napomohlo ustanovenie pápeža Eugena II. (824 – 827), ktorý nariadil otvoriť pri všetkých biskupstvách centrá vyučovania. V 10. – 11. storočí bola sieť katedrálnych škôl rozšírená v celej Európe a ich rozvoj podporilo aj nariadenie 3. lateránskeho koncilu (1179), podľa ktorého mal byť pri každej katedrále ustanovený jeden učiteľ zabezpečujúci výchovu chudobných žiakov a klerikov. Popri kláštorných školách sa katedrálne školy stali centrom vzdelanosti, ako aj scholastickej filozofie a teológie, z niektorých vznikli univerzity (v Bologni, Paríži). V 13. stor. začal ich význam upadať.