katari

Text hesla

katari [gr.] — jedno z najväčších stredovekých kresťanských náboženských hnutí. Jeho začiatky siahajú do 2. pol. 11. stor., keď jeho príslušníci začali utvárať samostatné cirkvi s vlastným učením, liturgiou a biskupskou hierarchiou, najväčší rozmach dosiahlo v 12. – 13. stor. predovšetkým v záp., juž. a str. Európe: Francúzi utvorili prvú cirkev okolo 1100 počas prvej križiackej výpravy v Konštantínopole, medzi 1100 – 70 vznikali katarské cirkvi v sev. i v juž. Francúzsku, ako aj v Bosne a Dalmácii, okolo 1125 v sev. Taliansku, 1143 v Kolíne nad Rýnom v záp. Nemecku a postupne aj v iných krajinách Európy. Názov katari vznikol pravdepodobne v Nemecku a spravidla sa odvodzuje od gr. katharos (rýdzy, čistý); katari odmietali oficiálnu kresťanskú cirkev a vyznávali ideál čistej apoštolskej cirkvi (život v chudobe podľa vzoru apoštolov). Sami sa však nazývali veri alebo boni christiani (skutoční, naozajstní alebo dobrí kresťania) alebo boni homines (dobrí ľudia); vo Francúzsku sa označujú aj ako albigénci, v Bosne a v Taliansku ako pataréni.

Myšlienkovo aj historicky nadviazali na balkánsku náboženskú sektu bogomilov (→ bogomilstvo), resp. pauliciánov. Napriek tomu, že sa jednotlivé skupiny katarov líšili v konkrétnych vieroučných formuláciách, ich spoločnými znakmi boli náboženský dualizmus (kopírujúci učenie manichejcov z 3. stor.) a asketizmus. Dualizmus dvoch rovnako silných princípov dobra (Boh) a zla (Satan) vo svete sa najdramatickejšie prejavuje v protiklade hmotného tela a nesmrteľného ducha v človeku, z čoho vyplýva nedôvera katarov k hmote (všetka matéria vrátane ľudského tela je zlá). Úlohou človeka je preto prostredníctvom askézy a špecifických rituálov uniknúť z viazanosti na hmotný svet a vrátiť sa do spoločenstva s Bohom. Poslaním Ježiša Krista ako Božieho vyslanca je zvestovať uväzneným duchom oslobodzujúce poznanie pravdy (porovnateľné s gnózou), katari však odmietali uznať jeho ukrižovanie ako spásonosné. Uznávali len Nový zákon (starozákonné texty boli nahradené komplikovanou mytológiou), ktoré interpretovali v súlade s dualizmom.

Katari sa delili na veriacich (credentes) a dokonalých (perfecti), ktorí boli na vyššom stupni náboženskej hierarchie a vyžadovalo sa od nich úplné zrieknutie sa sveta a svetských pôžitkov vrátane konzumácie určitých potravín (mäso, vajcia, syr, mlieko, víno) a (aj manželského) pohlavného styku; ideálom bolo tzv. úplné oddelenie sa od tela, čo bolo možné docieliť rituálnou samovraždou vyhladovaním (endura). K najvýznamnejším zachovaným katarským spisom patrí Kniha dvoch princípov (Liber de duobus principiis, 2. pol. 13. stor.) pripisovaná Giovannimu di Lugi (*okolo 1180/1200 Bergamo, †po 1260).

Cirkev považovala hnutie katarov za herézu (od názvu katarov sa odvodzuje aj označenie kacír) a za hrozbu pre spoločnosť (odmietanie manželstva, trestanie zločincov v rámci vlastných komunít, endura). R. 1179 boli katari na 3. lateránskom koncile zvolanom pápežom Alexandrom III. ako nábožensky a spoločensky nebezpeční kacíri exkomunikovaní a boli proti nim uplatnené kruté represálie (hromadné exekúcie, vyvražďovanie rodín). R. 1208 pápež Inocent III. nariadil križiacku výpravu proti albigéncom (vojny trvali 1209 – 29), v dôsledku čoho sa v 70. rokoch 13. stor. podarilo zdecimovať ich hierarchiu a organizačnú štruktúru a hnutie začiatkom 15. stor. úplne zaniklo.

Text hesla

katari [gr.] — jedno z najväčších stredovekých kresťanských náboženských hnutí. Jeho začiatky siahajú do 2. pol. 11. stor., keď jeho príslušníci začali utvárať samostatné cirkvi s vlastným učením, liturgiou a biskupskou hierarchiou, najväčší rozmach dosiahlo v 12. – 13. stor. predovšetkým v záp., juž. a str. Európe: Francúzi utvorili prvú cirkev okolo 1100 počas prvej križiackej výpravy v Konštantínopole, medzi 1100 – 70 vznikali katarské cirkvi v sev. i v juž. Francúzsku, ako aj v Bosne a Dalmácii, okolo 1125 v sev. Taliansku, 1143 v Kolíne nad Rýnom v záp. Nemecku a postupne aj v iných krajinách Európy. Názov katari vznikol pravdepodobne v Nemecku a spravidla sa odvodzuje od gr. katharos (rýdzy, čistý); katari odmietali oficiálnu kresťanskú cirkev a vyznávali ideál čistej apoštolskej cirkvi (život v chudobe podľa vzoru apoštolov). Sami sa však nazývali veri alebo boni christiani (skutoční, naozajstní alebo dobrí kresťania) alebo boni homines (dobrí ľudia); vo Francúzsku sa označujú aj ako albigénci, v Bosne a v Taliansku ako pataréni.

Myšlienkovo aj historicky nadviazali na balkánsku náboženskú sektu bogomilov (→ bogomilstvo), resp. pauliciánov. Napriek tomu, že sa jednotlivé skupiny katarov líšili v konkrétnych vieroučných formuláciách, ich spoločnými znakmi boli náboženský dualizmus (kopírujúci učenie manichejcov z 3. stor.) a asketizmus. Dualizmus dvoch rovnako silných princípov dobra (Boh) a zla (Satan) vo svete sa najdramatickejšie prejavuje v protiklade hmotného tela a nesmrteľného ducha v človeku, z čoho vyplýva nedôvera katarov k hmote (všetka matéria vrátane ľudského tela je zlá). Úlohou človeka je preto prostredníctvom askézy a špecifických rituálov uniknúť z viazanosti na hmotný svet a vrátiť sa do spoločenstva s Bohom. Poslaním Ježiša Krista ako Božieho vyslanca je zvestovať uväzneným duchom oslobodzujúce poznanie pravdy (porovnateľné s gnózou), katari však odmietali uznať jeho ukrižovanie ako spásonosné. Uznávali len Nový zákon (starozákonné texty boli nahradené komplikovanou mytológiou), ktoré interpretovali v súlade s dualizmom.

Katari sa delili na veriacich (credentes) a dokonalých (perfecti), ktorí boli na vyššom stupni náboženskej hierarchie a vyžadovalo sa od nich úplné zrieknutie sa sveta a svetských pôžitkov vrátane konzumácie určitých potravín (mäso, vajcia, syr, mlieko, víno) a (aj manželského) pohlavného styku; ideálom bolo tzv. úplné oddelenie sa od tela, čo bolo možné docieliť rituálnou samovraždou vyhladovaním (endura). K najvýznamnejším zachovaným katarským spisom patrí Kniha dvoch princípov (Liber de duobus principiis, 2. pol. 13. stor.) pripisovaná Giovannimu di Lugi (*okolo 1180/1200 Bergamo, †po 1260).

Cirkev považovala hnutie katarov za herézu (od názvu katarov sa odvodzuje aj označenie kacír) a za hrozbu pre spoločnosť (odmietanie manželstva, trestanie zločincov v rámci vlastných komunít, endura). R. 1179 boli katari na 3. lateránskom koncile zvolanom pápežom Alexandrom III. ako nábožensky a spoločensky nebezpeční kacíri exkomunikovaní a boli proti nim uplatnené kruté represálie (hromadné exekúcie, vyvražďovanie rodín). R. 1208 pápež Inocent III. nariadil križiacku výpravu proti albigéncom (vojny trvali 1209 – 29), v dôsledku čoho sa v 70. rokoch 13. stor. podarilo zdecimovať ich hierarchiu a organizačnú štruktúru a hnutie začiatkom 15. stor. úplne zaniklo.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Katari [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/katari