kašubský jazyk

kašubský jazyk, kašubčina, kašubsky kaszëbsczi jãzëk, kaszëbskô mòwa — západoslovanský jazyk lechickej podskupiny slovanskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Má tri dialekty (juho-, stredo- a sevorokašubský). Používa sa na severe Poľska v územnom páse záp. od mesta Gdansk (Pomoranské vojvodstvo). Nemá úradný status, len status regionálneho jazyka (od 2005). Počet hovoriacich sa odhaduje na 150-tis. – 200-tis. V minulosti bol považovaný len za dialekt poľštiny (niektorými poľskými lingvistami i v súčasnosti), hoci sa od nej výrazne odlišuje (vplyv nemčiny a pruštiny) a vyvinul sa na osobitný jazyk.

Najstaršie literárne pamiatky sa datujú do 15. stor., rozvoj národnej literatúry však nastal až v polovici 19. stor. (diela Florióna Cenôwu, poľsky Florian Ceynowa, *1817, †1881). V období 1949 – 89 bol kašubský jazyk ako prostriedok komunikácie (dokonca aj v rodinnom prostredí a v súkromných rozhovoroch) a vzdelávania zakázaný. Obrat nastal až po zániku komunistického režimu a nastolení demokratickej vlády v Poľsku. Od 1989 sa vyučuje na základných a str. školách a od 2009 i na univerzitách (Gdansk, Lodž), v kašubskom jazyku sa vydávajú knihy a tlač, vysiela rozhlas a televízia. Používa sa aj ako liturgický jazyk. Zapisuje sa latinkou. Blízko príbuzným jazykom kašubského jazyka bola sev. slovinčina.