Karvaš, Peter
Karvaš, Peter, pseudonymy Peter Bystrický, Peter Bystrík, Ján Róbert Lipka a i., 25. 4. 1920 Banská Bystrica – 28. 11. 1999 Bratislava — slovenský dramatik, prozaik, teatrológ a publicista, vnuk D. Skuteckého. Pochádzal z rodiny lekára a akademickej maliarky, 1938 – 39 študoval na Českom vysokom učení technickom a súčasne odbor grafika na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) v Prahe, 1945 – 47 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1939 – 41 úradník a fotograf, 1941 – 42 pre židovský pôvod internovaný v pracovnom tábore, 1943 – 44 technický úradník v Banskej Bystrici, 1944 redaktor v Neografii, súčasne spolupracoval so Slovenským komorným divadlom v Martine, počas SNP redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. R. 1945 – 48 lektor a dramaturg Novej scény Národného divadla i SND v Bratislave, 1949 – 50 kultúrny atašé na československom vyslanectve v Bukurešti, 1950 – 52 prednosta divadelného oddelenia Povereníctva školstva, vied a umení, 1952 – 56 tajomník Zväzu slovenských spisovateľov a redaktor Kultúrneho života, 1956 – 74 prednášal teóriu drámy a divadla i dramaturgiu na VŠMU. Po 1970 politicky perzekvovaný, pre postoj k udalostiam 1968 mal zákaz publikovať a jeho diela neboli uvádzané, 1974 – 80 pracovník Výskumného ústavu kultúry v Bratislave, od 1980 žil na dôchodku v Bratislave; 1990 profesor.
V denníkových záznamoch zo SNP Most (1945) i v prózach Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947) zobrazil obdobie 2. svetovej vojny, romány Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1952), ako aj zbierka poviedok a čŕt S nami a proti nám (1950) boli poznačené schematizmom. Karvaš obohatil slovenskú literatúru o intelektuálny typ humoristicko-satirickej prózy, využíval prvky absurdity, hyperbolizáciu, paradox a ironický nadhľad. V satirických zbierkach poviedok Čert nespí (1954), Čertovo kopýtko (1957), Konfety a leporelá (1961) a Maľovať čerta na stenu (1970) kritizoval ľudskú hlúposť, bezcharakternosť, karierizmus a byrokraciu. V krátkych satirických prózach z 80. rokov 20. stor. Humoresky a iné kratochvíle (1984), Nové humoresky a iné kratochvíle (1986), Posledné humoresky a iné kratochvíle (1989), ako aj v prózach z 90. rokov 20. stor. Poľahčujúca okolnosť (1991), My, čo nechceme byť menovaní (1992), Velikán čiže život a dielo profesora Bagoviča (1993) a Intímne dialógy (1995) využil na kritiku nedostatkov socialistického i kapitalistického spoločenského zriadenia podobné postupy ako v prvých prózach. Zakladateľ žánru apokryfu v slovenskej literatúre (súbory Kniha úľavy, 1970; Bolo to celkom ináč, 1994; Tajomstvo sfingy, 1997). Publikoval aj reportáže zo Sovietskeho zväzu Leningradské epištoly (1959) a Výlet na juh (1960), povstalecký román Noc v mojom meste (1979), autobiografickú novelu V hniezde (1981) a i.
Významný slovenský dramatik. Počas 2. svetovej vojny písal pod pseudonymami skeče, scénky a satirické rozhlasové hry, napr. Hanibal pred bránami čiže trampoty reportéra Konvalinku (1943, aj ako divadelná hra Hanibal pred bránami, 1949), Spolok piatich „P“ (1943, rozhlasová adaptácia 1944, divadelná hra 1946). Jeho divadelným debutom bola hra Maják (1943), na javisku SND hra Meteor (1945, rozhlasová adaptácia 1958, televízna 1958, 1991), v ktorých zobrazil vypätú existenciálnu situáciu a tému hrdinstva. V jeho dramatickej tvorbe z tohto obdobia má osobitné postavenie divadelná hra Hra o básnikovi (1942, premiéra 1946), v ktorej konfrontoval duchovne založeného básnika s prakticky zameraným inžinierom. Po 1948 sa Karvaš stal jedným z hlavných spolutvorcov socialistickorealistickej drámy (Srdce plné radosti, knižne ako Milión ton mieru, 1952, inscenovaná 1953, rozhlasová adaptácia 1954; Polnočná omša, 1959, rozhlasová adaptácia 1960, televízna 1961, sfilmovaná 1962, réžia Jiří Krejčík; Zmŕtvychvstanie deduška Kolomana, 1960, televízna adaptácia 1963; Antigona a tí druhí, 1961, inscenovaná 1962).
V období politického uvoľnenia v 60. rokoch 20. stor. prehodnotil svoje postoje (publicistická hra Jazva, 1963). V modelových divadelných hrách Veľká parochňa (knižne 1964, inscenovaná 1965), Experiment Damokles (1967) a Absolútny zákaz (1969, pôvodná rozhlasová hra, 1968) zobrazil vplyv totalitnej moci na jednotlivca. V 70. rokoch 20. stor. sa vrátil k tematike SNP (Súkromná oslava, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1986) a 2. svetovej vojny (Nultá hodina, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1988). Inscenačne úspešnými boli divadelná hra Vlastenci z mesta YO alebo Kráľovstvo za vraha (1988) a komédia z anglického prostredia Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci (1976, knižne 1987, inscenovaná 1988).
Autor teoretických (Kapitolky o rozhlase, 1948) a divadelnohistorických prác (K základným otázkam súčasného slovenského divadla, 1948; Úvod do základných problémov divadla, 1948), ako aj prác z oblasti teórie dramatických umení (Priestory v divadle a divadlo v priestore, 1984; Umenie drámy a fenomén televízie, 1985) a i. Prekladal divadelné hry z francúzštiny, angličtiny a zo srbčiny, ako dramaturg uvádzal hry moderných svetových autorov a nové hry slovenských dramatikov (J. Barč-Ivan, Š. Králik, J. Váh a i.). Jeho humoristické prózy i drámy boli preložené do viacerých jazykov.