kartuziáni

Text hesla

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.

Text hesla

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kartuziáni [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-09-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kartuziani