kartografia

Text hesla

kartografia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa prostredníctvom kartografických diel (mapa, atlas, glóbus a i.) zobrazením Zeme, kozmu, kozmických telies a ich častí, ako aj objektov a javov nachádzajúcich sa na nich alebo vzťahujúcich sa na ne a s tým súvisiacim výskumom, zberom a systematizáciou poznatkov; podľa definície Medzinárodnej kartografickej asociácie disciplína zaoberajúca sa tvorbou, vyhotovovaním, šírením a štúdiom máp. Predstavuje aj súbor odborných činností bezprostredne súvisiacich s kartografickým modelovaním.

Rozlišuje sa teoretická kartografia, ktorá sa zaoberá teoretickými a metodickými problémami súvisiacimi s tvorbou máp (kartografická generalizácia, matematická kartografia, metódy kartografického vyjadrovania, kartografické modelovanie, metakartografia), jej súčasťami sú aj dejiny kartografie a teória didaktiky kartografie; inžinierska (vedecko-technická) kartografia, ktorá sa zaoberá dotvorením a aplikáciou vedeckých poznatkov v tvorbe máp (projektovanie a konštrukcia kartografických zobrazení, zostavovanie a dokumentácia máp, redigovanie a hodnotenie máp), a praktická (aplikovaná) kartografia, ktorá sa zaoberá praktickými postupmi pri tvorbe a spracúvaní máp. Z hľadiska zamerania sa kartografia delí na všeobecnú kartografiu (učebný predmet, v ktorom sú obsiahnuté základy kartografie), topografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou topografických (všeobecnogeografických) máp prevažne stredných mierok, a tematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou tematických máp (máp s tematikou archeológie, astronómie, botaniky, geografie ap.), ďalej na geodetickú kartografiu, ktorá sa zaoberá vyhotovovaním máp spravidla veľkých a stredných mierok, pričom využíva metódy zberu dát (priame meranie v teréne, letecká fotogrametria), geografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou geografických máp (význam 2 a 3), matematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá teóriou a konštrukciou kartografických zobrazení, ich klasifikáciou a skresleniami, vojenskú kartografiu, ktorá sa zaoberá spracúvaním a využívaním vojenských máp ako kartografických modelov územia, t. j. máp s vojenskou tematikou a máp slúžiacich na vojenské ciele, kartometriu, ktorá sa zaoberá meraním a vyhodnocovaním geometrických a topologických vlastností objektov a javov na mapách, určovaním sklonu reliéfu, mierky mapy ap., a i.

Kartografia úzko súvisí s geodéziou, topografiou, geografiou a astronómiou, využíva poznatky a výsledky diaľkového prieskumu Zeme a geografického informačného systému. V minulosti využívala klasické metódy a nástroje tvorby a spracovania máp, ako sú kreslenie a rytie originálov máp pomocou kresliacich rezných nástrojov a rydiel rôznej dimenzie podľa znakového kľúča jednotlivých máp. Na konci 20. stor. sa pri tvorbe, spracovaní a využívaní máp začali vo veľkej miere používať počítačové technológie, preto sa v súčasnosti hovorí aj o počítačovej (digitálnej) kartografii ako protiklade ku klasickej (analógovej) kartografii. Výstupy kartografie (mapy, plány ap.) slúžia ako nevyhnutné podklady a pracovné nástroje v štátnej správe (kataster nehnuteľností), v armáde a školstve, ako prostriedky na výmenu informácií v medzinárodnom meradle, na orientáciu v teréne a na cestovateľské účely individuálnym používateľom.

Vznik a vývoj mapového prejavu sa začal už v prehistorickom období (asi 25. – 5. tisícročie pred n. l.) súčasne so vznikom a s vývojom výtvarného prejavu človeka (paleolitické výtvarné umenie). Dokladom úsilia znázorniť dôležité črty krajiny v pôdoryse alebo kombináciou pôdorysu a bokorysu sú o. i. nálezy mapových motívov vyrytých na mamutích kloch, napr. Pavlovská mapa z obdobia pavlovien (mladší paleolit) objavená v nálezisku Pavlov (neďaleko Mikulova) v Pavlovských vrchoch v Česku a Mežyričská mapa z náleziska Mežyrič (mladší paleolit) pri meste Kaniv (Čerkaská oblasť) na Ukrajine. Za mapový prejav z obdobia neolitu je považovaná nástenná maľba zo sídliska Çatal Hüyük v centrálnej Anatólii znázorňujúca túto lokalitu (pôdorys s domami a erupciou sopky v pozadí, okolo 6200 pred n. l.). Obdobie starovekých mezopotámskych kultúr (sumerskej, obejdskej, uruckej, asýrskej a babylonskej; 4. tisícročie pred n. l. – 6. stor. pred n. l.), starovekej egyptskej (4. tisícročie pred n. l. – 1. stor. pred n. l.) a čínskej kultúry (3. tisícročie pred n. l. – 3. stor. n. l.) je charakteristické tvorbou mapových prejavov na hlinených tabuľkách, kameni, keramických platničkách a neskôr aj na papyruse, ako aj vyššou presnosťou a prechodom od zobrazenia menších lokalít (plány miest, napr. plán mezopotámskeho mesta Nippur na hlinenej tabuľke, 2. tisícročie pred n. l., dnes v zbierkach univerzity v Jene) k zobrazeniu väčších celkov, ktoré už nemožno obsiahnuť jedným pohľadom, vrátane prvých vyjadrení predstáv o celom svete (napr. plochý zemský kotúč obklopený vodou na babylonskej mape sveta, hlinená tabuľka, okolo 600 pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Antické obdobie (8. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l.) sa vyznačuje tvorbou máp ako osobitných súčastí slovných geografických opisov vtedy známeho sveta, prvú známu mapu sveta zostrojil Anaximandros z Miléta (6. stor. pred n. l.), ďalšie Eratosthenés z Kyrény, Strabón, K. Ptolemaios a i. Boli uskutočnené prvé merania veľkosti Zeme, jej povrch sa začal deliť na 360°, vznikli prvé kartografické zobrazenia (K. Ptolemaios), objavili sa prvé abstraktné prvky na mape (rovnobežky a poludníky, zatiaľ nerovnoľahlé), vznikla prvá príručka geografie so súborom máp. Na mapách bol zobrazovaný len dovtedy známy svet spočiatku v okolí Stredozemného mora, neskôr siahal v západových. smere od Kanárskych ostrovov až po Čínu a v severojuž. smere od Škandinávie po pramene Nílu. Ustálil sa pôdorysný princíp zobrazovania s elementmi perspektívy pri zobrazovaní pohorí. Pôvodcovia máp boli prevažne známi, väčšina máp sa však v origináli nezachovala.

Obdobie 6. stor. – 1. pol. 15. stor. sa v dejinách kartografie považuje za úpadkové. Nenadviazalo sa v ňom na antické poznatky a mapy sa nevyhotovovali na matematickom základe (napr. Beatus z Liébany, Izidor zo Sevilly a i. cirkevní autori zobrazovali Zem v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorej stredom je Jeruzalem, takzvané O-T mapy), a to dokonca ani v arabskej kartografii, ktorá sa rozvíjala v rámci geografie v období rozkvetu arabskej vedy na území Arabskej ríše; k najvýznamnejším arabským kartografom patrili al-Bírúní a al-Idrísí, tvorbou máp sa zaoberal aj matematik al-Chvárizmí. Postupne sa však zväčšovali rozmery zobrazovaného sveta a zvyšovala sa aj podrobnosť obsahu máp. Druhy máp sa rozšírili o portolánové (kompasové) mapy (14. – 16. stor., zobrazovali moria a ich pobrežia vrátane prístavov, majákov ap.), ktoré sprevádzali a podnecovali geografické objavy.

V období rozvoja moreplavby a zámorských objavov (2. pol. 15. stor. – koniec 18. stor.) nastal aj s tým súvisiaci rozvoj kartografie. Rozmach zaznamenala tvorba glóbusov, 1492 vytvoril glóbus M. Behaim (najstarší dodnes zachovaný glóbus), 1493 vznikol Laonský glóbus (pozlátený medený glóbus s priemerom 17 cm, s vyrytými kontinentmi, ostrovmi, poludníkmi a rovnobežkami, nazvaný podľa mesta Laon vo Francúzsku, kde bol 1860 objavený), okolo 1510 vznikli Lenoxov (aj Huntov-Lenoxov glóbus, medený glóbus s priemerom 11,2 cm, nazvaný podľa amerického zberateľa Jamesa Lenoxa a R. M. Hunta, ktorý ho 1855 kúpil v Paríži) a Jagelovský glóbus (podobný Lenoxovmu glóbusu, pozlátený medený glóbus s priemerom 7,3 cm, nazvaný podľa Jagelovskej univerzity, do ktorej vlastníctva pôvodne patril) zobrazujúce predstavu o svete tesne po objavení Ameriky, okolo 1515 – 16 glóbus Leonarda da Vinci, 1515 – 23 séria glóbusov (1515 drevorytový s priemerom 28 cm) nemeckého geografa a astronóma Johannesa Schönera (*1477, †1547) a i.

V 16. stor. sa začalo rozvíjať regionálne mapovanie i tlačenie máp technikou drevorytu a medirytu. V 16. a 17. stor. dochádzalo k rozkvetu kartografie v Nizozemsku (dnešné Holandsko), toto obdobie preto býva označované aj ako zlatý vek holandskej kartografie. Je spojené so zostavovaním a vydávaním máp v nových kartografických zobrazeniach, napr. 1536 G. Mercator vydal mapu sveta s novým zobrazením, ktorú neskôr zdokonalil (→ Mercatorovo zobrazenie), neskôr aj mapu Európy a atlas sveta v 3 zväzkoch, mapy zostavovali a vydávali aj A. Ortelius, Jodocus Hondius (*1563, †1612), Gerard de Jode (*1509, †1591) a i. Mimo Nizozemska nové kartografické zobrazenia navrhli 1466 – 82 nemecký kartograf, kozmograf a astrológ Donnus Nicolaus Germanus (*asi 1420, †asi 1490), 1561 francúzsky kartograf, matematik a orientalista Guillaume Postel (*1510, †1581), 1650 N. Sanson a i.

Vynálezy nových geodetických prístrojov v 16. stor., napr. teodolitu (anglický astronóm a matematik Leonard Digges, asi *1515, asi †1559) a meračského stola (J. Praetorius), i objav a rozvoj nových geodetických metód v 17. stor., napr. triangulácie (W. Snell van Royen) a stupňových meraní na spresnenie rozmerov Zeme, umožnili rozvoj topografického mapovania v rôznych mierkach v 18. stor. i postupné zbližovanie kartografie s geodéziou. Vznikali i prvé tematické mapy, napr. Etzlaubova cestná mapa so zobrazením pútnických ciest zo str. Európy do Ríma (Romwegkarte, po 1492 - pred 1500) zostavená nemeckým kartografom, matematikom a astronómom Erhardom Etzlaubom (*1462, †1532), cestná itinerárová mapa (1670) škótskeho kartografa Johna Ogilbyho (*1600, †1676), mapa magnetických odchýlok (1643) A. Kirchera, mapa magnetických odchýlok (1683), mapa magnetickej deklinácie (1701) a meteorologická mapa (1683) E. Halleyho, mineralogická mapa (1726) L. F. Marsigliho.

V 2. pol. 17. stor. nastal rozkvet tvorby námorníckych máp a atlasov, námornícke atlasy vydali napr. 1666 holandský kartograf, rytec a kníhkupec Pieter Goos (*1616, †1674) a 1681 holandský kartograf Johannes van Keulen (*1664, †1715), vznikali i mapy novoobjavených území. V 18. stor. sa o. i. rozvíjala teoretická kartografia, vznikali nové kartografické zobrazenia, napr. C. F. Cassini de Thury skonštruoval 1746 kartografické zobrazenie použité pri zhotovovaní topografickej mapy Francúzska v mierke 1 : 86 400, na ktorej sa podieľali tri generácie rodiny Cassiniovcov (vychádzala 1750 – 1815), ďalšie skonštruovali J. H. Lambert, L. Euler a i.

R. 1763 – 85 bolo uskutočnené prvé vojenské mapovanie habsburskej monarchie (po jeho ukončení sa na území neskoršieho Rakúsko-Uhorska uskutočnili ešte ďalšie tri vojenské mapovania: druhé vojenské mapovanie 1806 – 69, tretie 1869 – 87, štvrté sa začalo 1896 a 1919 bolo pre zánik Rakúsko-Uhorska ukončené; → vojenské mapovanie). V 19. stor. pokračovalo vojenské, katastrálne a topografické mapovanie ďalších krajín Európy (Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Rusko) i mapovanie amerického kontinentu. Nové kartografické zobrazenia skonštruovali C. F. Gauss (upravené Johannesom Heinrichom Louisom Krügerom, *1857, †1923, 1922 zavedené v Nemecku, neskôr aj v iných štátoch; → Gaussovo-Krügerovo zobrazenie), francúzsky matematik a kartograf Nicolas Auguste Tissot (*1824, †1897), ktorý k rozvoju teórie kartografických zobrazení (matematickej kartografie) významne prispel navrhnutím elipsy skreslenia (Tissotova indikatrix), M. Eckert a i. Vznikli prvé tematické atlasy, napr. 1838 – 48 fyzický atlas nemeckého kartografa a geografa Heinricha (Karla Wilhelma) Berghausa (*1797, †1884), 1851 hospodárskoštatistický atlas európskej časti Ruska. R. 1891 sa v rámci medzinárodnej spolupráce začala tvorba Medzinárodnej mapy sveta v mierke 1 : 1 mil. a 1899 bol vydaný prvý národný atlas (Fínsko). Pri vydávaní máp sa uplatňovali nové tlačové techniky, napr. litografia, zinkografia (chemigrafia) a svetlotlač.

Pre 20. stor. bola charakteristická intenzívna tvorba národných atlasov (1922 atlas Nórska, 1928 Egypta, 1935 Československa a i.), na ktorú neskôr nadviazalo vydávanie regionálnych atlasov (Francúzsko, Nemecko a i.) a atlasov veľkých miest (Paríž, Londýn, Berlín a i.). R. 1920 sa pri tlačení máp prvýkrát použila ofsetová tlač. Pri tvorbe máp sa začali používať výsledky pozemnej (terestrickej; 1910) a leteckej (1930) fotogrametrie. Vznikli prvé moderné teoretické práce v kartografii, napr. Náuka o mapách (Die Kartenwissenschaft, 2 zv., 1921 a 1925) od M. Eckerta, pokračovala tvorba topografických máp (pokryli už fakticky celý svet) a začala prevládať tvorba tematických máp (geologických, geografických, klimatických, meteorologických, pôdnych, botanických, demografických a i.) a komplexných tematických atlasov (klimatických, geologických, ekonomických, atlasov obyvateľstva, kultúry a i.). Po prvý raz sa v kartografii začalo s využívaním diaľkového prieskumu Zeme, globálnych systémov na určovanie polohy na Zemi, mechanizácie, automatizácie a komputerizácie tvorby a zverejňovania máp a atlasov. Kartografia sa stala všeobecne uznávanou technickou vednou disciplínou, ako aj učebným predmetom na univerzitách. V súčasnosti (začiatok 21. stor.) sa intenzívne rozvíja tvorba máp a atlasov z databáz geografických informačných systémov, tvorba a využívanie interaktívnych máp v počítačovom prostredí a na internete. R. 1959 bola v Berne založená Medzinárodná kartografická asociácia (ICA) podporujúca rozvoj kartografie a kartografov v celosvetovom meradle.

Za začiatky kartografie na Slovensku možno považovať práce, ktoré vznikali koncom stredoveku a týkali sa súpisu zemepisných polôh európskych miest, napr. súpis z 15. stor. vytvorený nemeckým benediktínom, matematikom a kartografom Reinhardom Gensfelderom (aj Reinhardus Pragensis, *asi 1370, †1457), kde sa nachádzajú i údaje o Bratislave, Košiciach a Kremnici. R. 1475 určil poľský astronóm a matematik M. Bylica pôsobiaci na dvore Mateja Korvína zemepisné šírky niektorých uhorských miest. Asi 1510 – 13 zostavil Lazarus (Lazarus Roseti), sekretár ostrihomského arcibiskupa T. Bakócza, na základe poznatkov z ciest po Uhorsku prvú mapu Uhorska Tabula Hungariae... v mierke 1 : 1 093 000 (vydaná 1528; orientovaná nesprávne na severozápad), ktorá je aj najstaršou mapou Slovenska (zachytáva vyše 260 objektov na Slovensku), 1556 na základe Lazarovej mapy zostavil mapu W. Lazius (územie Slovenska je na nej pootočené správnym smerom). Prvé náznaky aplikácie triangulácie sa objavujú 1709 pri deväťlistovej mape Uhorska J. Ch. Müllera (vzdialenosti meral počítaním otáčok kolesa na voze, pričom smer voza určoval pomocou buzoly). Priekopníkom vedeckej kartografie na Slovensku je S. Mikovíni, ktorý bol poverený spracovaním máp stolíc Uhorska do historicko-geografického diela M. Bela Notície... (1735 – 42). Pri mapovaní Slovenska získal údaje o zemepisnej šírke a dĺžke prostredníctvom svojich astronomických meraní (používal ďalekohľad, kvadrant, diopter – priezor, libelu a nónius), geodetické merania, pri ktorých aplikoval metódu triangulácie, uskutočňoval pomocou goniometrických prístrojov, meracej buzoly a meracej reťaze (krajinu pokryl sieťou trojuholníkov, pričom za hlavné stanoviská si určil miesta, ktoré boli dobre viditeľné; vytýčil si vlastný nultý, bratislavský poludník, ktorý prechádzal severových. vežou Bratislavského hradu; terén na mapách znázornil spádovými šrafami).

S rozvojom baníctva na Slovensku sa rozvíjala aj banícka kartografia, ktorá sa neskôr aj inštitucionálne rozvíjala na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (založená 1763). Na 1. vojenskom mapovaní habsburskej monarchie (1763 – 85) sa zúčastnil aj slovenský kartograf J. Lipský, autor generálnej mapy Uhorska na 12 listoch Mappa generalis regni Hungariae partiumque adnexarum (vyšla 1804 – 06) v mierke 1 : 469 472, na ktorej vyhotovenie použil sieť astronomicky určených pevných bodov a kužeľové (Murdochovo) zobrazenie (skonštruoval britský matematik Patrick Murdoch, †1774); mapa obsahovala aj register. R. 1791 vyšla prvá ekonomickogeografická mapa Uhorska Novissima regni Hungariae potamographica... v mierke 1 : 1 mil. a 1804 vreckový atlas Uhorska Atlas Regni Hungariae Portatilis... J. M. Korabinského, v ktorom je územie Slovenska zobrazené podľa stolíc na 23 listoch. R. 1839 bol vo Viedni založený Vojenský zemepisný ústav (Militärgeographische Institut), ktorý zastrešil všetky kartografické práce v Rakúsko-Uhorsku (s výnimkou kartografických prác hospodárskeho charakteru, ktoré vykonávali civilné ustanovizne). V 19. stor. sa začali na území Slovenska robiť výškové merania (barometricky aj trigonometricky), ktoré od 1850 organizoval Ríšsky geologický ústav (Geologische Reichsanstalt) vo Viedni. Od 1863 prebiehali práce na medzinárodnom vymeriavaní (európskom stupňovom meraní), pri ktorom sa okrem triangulácie 1. rádu uskutočňovala aj presná nivelácia, na území Slovenska sa nachádzalo 25 trigonometrických bodov 1. rádu. Počas 1881 – 98 bolo na území Slovenska zameraných niekoľko nivelačných tratí (1888 bolo určených 7 hlavných základných výškových bodov, pričom jeden z nich sa nachádzal v doline Váhu pri Strečne).

Po vzniku Československa bol 1919 v Prahe založený Vojenský zemepisný ústav, ktorý sa najskôr zameral najmä na jazykovú úpravu starších máp z 3. vojenského mapovania, neskôr aj na ich opravy v teréne, na reambuláciu (aktualizáciu; do konca 1934 sa na území Československa zreambulovalo vyše 38-tis. km2) a revíziu. R. 1933 sa začali práce na novom mapovaní, ktorého základom bola Jednotná trigonometrická sieť katastrálna. R. 1935 bol vydaný prvý národný Atlas Republiky Československé v knižnom formáte (prebrali ho i neskoršie atlasy) obsahujúci 55 mapových listov v základnej mierke 1 : 1 mil. s 37 stranami textovej časti (v češtine a vo francúzštine). Obsahoval fyzickú mapu republiky, ďalej hypsometrickú, hydrologickú a geologickú mapu, klimatické mapy, mapu nerastného bohatstva, vegetácie, obyvateľstva (vrátane národnosti, náboženského vyznania, povolania ap.), pôd, poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy, obchodu, školstva, sociálnej starostlivosti a športu. R. 1966 vyšiel Atlas Československej socialistickej republiky obsahujúci 58 mapových listov základnej mierky 1 : 1 mil. a register, 1965 národný historický Atlas československých dejín obsahujúci 45 mapových (tlačových) hárkov a register a zobrazujúci osídlenie a historické udalosti na území Československa od najstarších čias do 1960.

Výrazný rozvoj kartografickej tvorby na Slovensku nastal 1954 jej sústredením do rezortu geodézie a kartografie pod vedením Ústrednej správy geodézie a kartografie a 1969 so vznikom Slovenskej správy geodézie a kartografie (od 1973 Slovenský úrad geodézie a kartografie, od 1996 Úrad geodézie, kartografie a katastra SR) v Bratislave; kartografické diela pre verejnosť a školy vydával podnik Slovenská kartografia (1970 – 96). R. 1980 vyšiel sčasti v knižnej forme a sčasti vo voľných listoch národný Atlas Slovenskej socialistickej republiky (v 15 kapitolách obsahuje približne 600 máp, je doplnený tromi samostatnými textovými komentármi) vydaný SAV (reprezentovanou Geografickým ústavom SAV) a Slovenským úradom geodézie a kartografie (reprezentovaným Slovenskou kartografiou), zostavený na základe projektu Výskumného ústavu geodézie a kartografie. Predstavuje prvý a zatiaľ jediný komplexný atlas Slovenska zobrazujúci prírodné, sociálne, ekonomické a i. pomery Slovenska v danom období. V súčasnosti v oblasti tvorby a vydávania máp pôsobia firmy Vojenský kartografický ústav, a. s., v Harmanci, Geodetický a kartografický ústav Bratislava a Mapa Slovakia Bratislava, ktoré prevzali bývalé štátne podniky.

Kartografia sa na Slovensku rozvíja aj na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity (Katedra mapovania a pozemkových úprav, založená 1956, prvý vedúci J. Mikuša) a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (spočiatku v rámci Geografického ústavu Univerzity Komenského, z ktorého sa 1952 vyčlenila Katedra fyzickej geografie a kartografie, prvý vedúci M. Lukniš, 1992 vznikla nová Katedra kartografie, geoinformatiky a diaľkového prieskumu Zeme), ďalej na Fakulte baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií Technickej univerzity v Košiciach (Ústav geodézie, kartografie a geografických informačných systémov, založený 2003 v nadväznosti na katedry bývalej Baníckej fakulty Vysokej školy technickej pôsobiace od 1952), v Geografickom ústave SAV v Bratislave (založený 1943) a i. K zakladateľským osobnostiam kartografie na Slovensku patria F. Kuska, T. Lukáč, J. Pravda, J. Krcho a Milan Hájek (*1935). Geodetov, kartografov a odborníkov z príbuzných odborov združuje Slovenská spoločnosť geodetov a kartografov, odborníkov z oblasti kartografie i neprofesionálnych záujemcov Kartografická spoločnosť SR (spoluvydavateľ vedeckého časopisu Kartografické listy).

Ústredným orgánom štátnej správy na úseku geodézie a kartografie je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, miestnymi orgánmi od 1. 10. 2013 sú katastrálne odbory okresných úradov. Výskum a vývoj v oblasti geodézie a kartografie vo verejnom záujme vykonávajú Geodetický a kartografický ústav a Výskumný ústav geodézie a kartografie. Kartografickú činnosť na Slovensku vykonávajú autorizovaní geodeti a kartografi s dosiahnutým požadovaným vzdelaním podľa zákona o geodézii a kartografii, ktorí garantujú správnosť a presnosť geodetických a kartografických prác. Sú združení v samostatnej stavovskej organizácii – v Komore geodetov a kartografov (zriadená 1995), pričom podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia (slobodné povolanie).

Kartografické časopisy (výber)
Austrália: Journal of Spatial Science
Belgicko: BIMCC (Brussels International Map Collectors’ Circle) Newsletter
Brazília: Revista Brasileira de Cartografia
Česko: Geodetický a kartografický obzor
Fínsko: Chartarum Amici
Francúzsko: Bulletin du Comité français de cartographie
Holandsko: Geo-Info; Caert-Thresoor
Chorvátsko: Kartografija i Geoinformacije
Japonsko: Chizu – Map
Maďarsko: Geodézia és kartográfia
Mexiko: Revista Cartográfica
Nemecko: Kartographische Nachrichten; Nachrichten aus dem Karten- und Vermessungswesen; Nachrichten der Niedersächsichen Vermessungs- und Katasterverwaltung; zfv – Zeitschrift für Geodäsie, Geoinformation und Landmanagement; Kartographisches Taschenbuch; Bibliographia Cartographica
Nórsko: Kart og Plan
Poľsko: Polski Przegląd Kartograficzny
Rakúsko: Globe Studies (1952 – 98 názov Der Globusfreund)
Rusko: Geodezija i kartografija
Slovensko: Kartografické listy; Geodetický a kartografický obzor
Spojené kráľovstvo: Bulletin of the Society of Cartographers; The Cartographic Journal; Cairt: newsletter of the Scottish Maps Forum; Imago Mundi
Španielsko: Boletín Informativo de la Sociedad Española de Cartografía, Fotogrametría y Teledetección
Švajčiarsko: Cartographica Helvetica
Švédsko: Kart & Bildteknik
Taliansko: Bollettino dell’Associazione Italiana di Cartografia
USA: The Portolan; The Neatline; Cartographic Perspectives; Cartography and Geographic Information Science

Zverejnené v marci 2017.

Kartografia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kartografia