kartezianizmus

Text hesla

kartezianizmus, aj karteziánstvo —

1. v užšom význame filozofické učenie francúzskeho filozofa R. Descarta (termín kartezianizmus je odvodený z latinskej podoby jeho mena Cartesius);

2. v širšom význame filozofické, teologické a prírodovedné myšlienkové koncepcie hlásiace sa od pol. 17. do 1. tretiny 20. stor. k Descartovmu teoretickému odkazu (ako kartezianizmus sa z dejinného hľadiska paradoxne označuje učenie, ktoré Descartes nikdy nezastával). Kartezianizmus je široko problémovo diferencovaný, zahŕňa však najmä progresívny vývoj novovekého racionalizmu v 2. pol. 17. stor. O riešenie Descartovho dualizmu, t. j. učenia o dvoch nezávislých substanciách, rozpriestranenej veci (res extensa) a mysliacej veci (res cogitans), sa pokúsili okazionalisti A. Geulincx a N. de Malebranche (→ okazionalizmus, → psychofyzický problém), a najmä panteistické učenie B. Spinozu (jestvuje len jedna substancia, t. j. príroda, Boh). O descartovský racionalizmus sa opierala aj ďalšia podoba kartezianizmus, ktorú prijali aj isté dobové náboženské kruhy, zvlášť jansenisti (→ jansenizmus). Najvýznamnejším výsledkom ich iniciatívy bolo spracovanie portroyalskej učebnice logiky (→ Logika Port-Royal) A. Arnauldom ml. a Pierrom Nicolom (*1625, †1695). Kartezianizmus ako samostatný prúd v myslení 17. stor., ktorý budoval na silnom chápaní dualizmu s dôrazom na fyzikálno-prírodovedné učenie, rozpracovali Jacques Rohault (*1620, †1672), Pierre-Sylvain Régis (*1632, †1707), B. de Fontenelle, Balthasar Bekker (*1634, †1698), a najmä Henri de Roy (*1598, †1679); od tohto spôsobu filozoficko-vedeckého uvažovania sa Descartes veľmi kriticky dištancoval. Tento prúd kartezianizmu však v 1. pol. 18. stor. výrazne prispel k vzniku materialisticky orientovaných filozofických učení vo Francúzsku (najmä J. O. de La Mettrie). Naopak, mnohé teoretické stránky kartezianizmu podrobili kritike predovšetkým I. Newton a G. W. Leibniz. Podoba novokarteziánstva u E. Husserla (Karteziánske meditácie, Cartesianische Meditationen, 1950; čes. 1968) znamenala obrat k filozofujúcemu egu a sformovala podobu transcendentálnej fenomenológie, ktorá radikálne odmietla dovtedy známy doktrinálny obsah karteziánskej filozofie.

Text hesla

kartezianizmus, aj karteziánstvo —

1. v užšom význame filozofické učenie francúzskeho filozofa R. Descarta (termín kartezianizmus je odvodený z latinskej podoby jeho mena Cartesius);

2. v širšom význame filozofické, teologické a prírodovedné myšlienkové koncepcie hlásiace sa od pol. 17. do 1. tretiny 20. stor. k Descartovmu teoretickému odkazu (ako kartezianizmus sa z dejinného hľadiska paradoxne označuje učenie, ktoré Descartes nikdy nezastával). Kartezianizmus je široko problémovo diferencovaný, zahŕňa však najmä progresívny vývoj novovekého racionalizmu v 2. pol. 17. stor. O riešenie Descartovho dualizmu, t. j. učenia o dvoch nezávislých substanciách, rozpriestranenej veci (res extensa) a mysliacej veci (res cogitans), sa pokúsili okazionalisti A. Geulincx a N. de Malebranche (→ okazionalizmus, → psychofyzický problém), a najmä panteistické učenie B. Spinozu (jestvuje len jedna substancia, t. j. príroda, Boh). O descartovský racionalizmus sa opierala aj ďalšia podoba kartezianizmus, ktorú prijali aj isté dobové náboženské kruhy, zvlášť jansenisti (→ jansenizmus). Najvýznamnejším výsledkom ich iniciatívy bolo spracovanie portroyalskej učebnice logiky (→ Logika Port-Royal) A. Arnauldom ml. a Pierrom Nicolom (*1625, †1695). Kartezianizmus ako samostatný prúd v myslení 17. stor., ktorý budoval na silnom chápaní dualizmu s dôrazom na fyzikálno-prírodovedné učenie, rozpracovali Jacques Rohault (*1620, †1672), Pierre-Sylvain Régis (*1632, †1707), B. de Fontenelle, Balthasar Bekker (*1634, †1698), a najmä Henri de Roy (*1598, †1679); od tohto spôsobu filozoficko-vedeckého uvažovania sa Descartes veľmi kriticky dištancoval. Tento prúd kartezianizmu však v 1. pol. 18. stor. výrazne prispel k vzniku materialisticky orientovaných filozofických učení vo Francúzsku (najmä J. O. de La Mettrie). Naopak, mnohé teoretické stránky kartezianizmu podrobili kritike predovšetkým I. Newton a G. W. Leibniz. Podoba novokarteziánstva u E. Husserla (Karteziánske meditácie, Cartesianische Meditationen, 1950; čes. 1968) znamenala obrat k filozofujúcemu egu a sformovala podobu transcendentálnej fenomenológie, ktorá radikálne odmietla dovtedy známy doktrinálny obsah karteziánskej filozofie.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kartezianizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kartezianizmus