karpatská mohylová kultúra

karpatská mohylová kultúra — lokálna vetva kultúrneho komplexu mohylových kultúr rozšírená v str. bronzovej dobe (15. – 13. stor. pred n. l.) na juhozáp. Slovensku v priestore vých. od Váhu a v juhových. časti Maďarska. Vyvinula sa z najmladšieho stupňa maďarovskej kultúry v dôsledku vých. a juhových. vplyvov z oblasti Karpatskej kotliny. Vývojovo sa delí na prechodný maďarovsko-mohylový, klasický mohylový a záverečný stupeň (slovenským archeológom J. Paulíkom nazvaný predčačiansky horizont). Pre karpatskú mohylovú kultúru je typické birituálne pochovávanie. V prvom stupni dominoval kostrový rítus nad žiarovým rítom (lokalita Svätý Peter, starší názov Dolný Peter), v ďalších stupňoch žiarový rítus zovšeobecnel, pričom prevažovali jamkové hroby nad urnovými hrobmi (Salka I; → Salka). Niektoré hroby s kamennou konštrukciou (skupiny kameňov, skrinka, veniec) boli prekryté hlineným násypom (Salka I, Malá nad Hronom).

Na Slovensku je karpatská mohylová kultúra jednotná, v Maďarsku existujú lokálne varianty príbuzné karpatskej mohylovej kultúre, nazvané podľa eponymných lokalít (skupina Egyek, Hajdúbagos, Rákóczifalva a Tápé). Zo sídlisk (v lokalitách Bohatá, dnes miestna časť Hurbanova; Kubáňovo; Bešeňov) sú známe zásobnicové a odpadové jamy a polozemnica (Horné Lefantovce). Zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo, doložené sú aj lov a rybolov. Keramika bola produktom špecializovaného hrnčiarstva. Výrobu bronzových predmetov (známych z pohrebísk, z depotov a menej zo sídlisk) dokladajú nálezy kadlubov (Želiezovce) a hlinené dýzy kováčskych mechov (Dvory nad Žitavou). Na konci str. a zač. mladšej bronzovej doby sa karpatská mohylová kultúra transformovala na čačiansku kultúru.