karolovská renesancia

Text hesla

karolovská renesancia, aj karolínska renesancia — obdobie kultúrneho a vzdelanostného rozvoja Franskej ríše v 8. a 9. stor. za vlády Karolovcov (najmä Karola Veľkého, 768 – 814), a to predovšetkým v oblastiach vzdelávania, knižného umenia a architektúry. Termín karolovská renesancia vznikol v 19. stor., pre analógiu s označením obdobia európskeho (resp. talianskeho) sociálneho a duchovného hnutia v 14./15. – 16. stor. (→ renesancia) však bol neskôr niektorými autormi spochybnený. Karolovská renesancia bola síce založená na obnove rímskych a neskoroantických kultúrnych tradícií a vzdelanosti, ideovo však vychádzala z kresťanskej patristiky a z jej recepcie antickej filozofie (nepredstavuje teda duchovné hnutie usilujúce sa o. i. o obnovu klasického antického poznania či o sekularizáciu myslenia ako renesancia 14./15. – 16. stor.). Označenie renesancia potom možno chápať ako obdobie obrody (obnovy) kultúry a vzdelanosti (z fr. renaissance = znovuzrodenie), ktoré nastúpilo vo Franskej ríši po ére kultúrneho úpadku (od 6. stor.).

Cieľom úsilia Karola Veľkého (25. decembra 800 bol v Ríme korunovaný za rímskeho cisára), za ktorého vlády dosiahla Franská ríša najväčší územný a hospodársky rozmach a stala sa rozhodujúcou mocnosťou v záp. Európe, bolo obnovenie rímskeho cisárstva na kresťanskom základe, t. j. obnova kresťanskej Rímskej ríše Konštantína I. Veľkého na západe (ako protiváha Byzantskej ríše na východe); preto sa toto obdobie často označuje aj termínom karolovská obnova. Vďaka skonsolidovaniu pomerov a upevneniu vnútornej jednoty ríše sa potom mohli rozvíjať aj kultúra a vzdelanosť a nastalo celkové oživenie intelektuálneho života. Karol Veľký kládol pritom dôraz najmä na zvýšenie úrovne vzdelania kléru (ale aj laikov) pre potreby štátneho aparátu. Preto sa karolovská renesancia niekedy označuje aj termínom reforma vzdelávania Karola Veľkého.

R. 781 pozval na svoj dvor významného anglosaského učenca a básnika Alkuina (aj Alcuin, Alcuinus), ktorý sa stal jeho hlavným poradcom a považuje sa za hlavného nositeľa ideí karolovskej renesancie, ako aj ďalších významných učencov, teológov, básnikov a umelcov tých čias, ktorí pôsobili ako učitelia dvorskej školy (palácovej školy, schola palatina, resp. palácovej akadémie) pri jeho dvore v Aachene. Do tohto okruhu vzdelancov patrili napr. Pavol Diakon (autor diel Rímske dejiny, Historia Romanorum, a Dejiny Longobardov, Historia Langobardorum), Peter z Pisy (Petrus Pisanus, †okolo 799; autor latinskej gramatiky), Eginhard (aj Einhard, Eginhardus; autor životopisu Život Karola Veľkého, Vita Karoli Magni, okolo 835, napísaného podľa vzoru Suetoniových životopisov), Theodulf z Orléansu (Theodulfus Aurelianensis; *750/60, †821; vizigótsky učenec a básnik, biskup) a i. Počas vlády Ľudovíta I. Pobožného to boli napr. Hraban z Fuldy (aj Hrabanus Maurus, Rabanus; básnik a autor učebníc) a Walahfrid Strabo (aj Walahfried; básnik a učenec), počas vlády Karola II. Holého napr. J. S. Eriugena (teológ a filozof). Ich zásluhou tak vznikla pri dvorskej škole Karola Veľkého v Aachene knižnica obsahujúca všetky diela cirkevných otcov a diela antickej literatúry, ktoré cirkevní otcovia poznali, skriptórium, v ktorom sa novým zjednodušeným a čitateľnejším latinským písmom (→ karolovskou minuskulou) odpisovali diela klasických autorov slúžiace ako vzor správnej latinčiny, a iluminátorská dielňa, v ktorej vznikali bohato iluminované rukopisné diela.

Veľký význam pri presadzovaní vzdelávacej reformy mali nariadenia (→ kapituláre) Karola Veľkého Epistula de litteris colendis z 784/785, a najmä Admonitio generalis z 789, podľa ktorých sa v cirkevných inštitúciách mali intenzívne pestovať slobodné umenia a v rámci nich najmä gramatika a rétorika, čím sa po storočiach úpadku zaslúžil o obnovu latinského jazyka (v tom období sa už latinčina ako živý hovorový jazyk nepoužívala, postupne získala charakter umelého jazyka; v tejto podobe však slúžila ako spojivo celého kresťanského západu). Školy s knižnicami, skriptóriami a iluminátorskými dielňami postupne vznikali aj pri ďalších katedrálach a kláštoroch, k významným strediskám okrem Aachenu patrili kláštory Corvey, Fulda, Reichenau, Sankt Gallen, Saint-Martin v Tours a i. Obdobie karolovskej renesancie, v ktorom došlo k významnému rozvoju vzdelávania, písomníctva, ako aj knižného umenia a staviteľstva (→ karolovské umenie), tak predstavuje jednu z najvýznamnejších etáp v kultúrnom a duchovnom vývoji Európy.

Text hesla

karolovská renesancia, aj karolínska renesancia — obdobie kultúrneho a vzdelanostného rozvoja Franskej ríše v 8. a 9. stor. za vlády Karolovcov (najmä Karola Veľkého, 768 – 814), a to predovšetkým v oblastiach vzdelávania, knižného umenia a architektúry. Termín karolovská renesancia vznikol v 19. stor., pre analógiu s označením obdobia európskeho (resp. talianskeho) sociálneho a duchovného hnutia v 14./15. – 16. stor. (→ renesancia) však bol neskôr niektorými autormi spochybnený. Karolovská renesancia bola síce založená na obnove rímskych a neskoroantických kultúrnych tradícií a vzdelanosti, ideovo však vychádzala z kresťanskej patristiky a z jej recepcie antickej filozofie (nepredstavuje teda duchovné hnutie usilujúce sa o. i. o obnovu klasického antického poznania či o sekularizáciu myslenia ako renesancia 14./15. – 16. stor.). Označenie renesancia potom možno chápať ako obdobie obrody (obnovy) kultúry a vzdelanosti (z fr. renaissance = znovuzrodenie), ktoré nastúpilo vo Franskej ríši po ére kultúrneho úpadku (od 6. stor.).

Cieľom úsilia Karola Veľkého (25. decembra 800 bol v Ríme korunovaný za rímskeho cisára), za ktorého vlády dosiahla Franská ríša najväčší územný a hospodársky rozmach a stala sa rozhodujúcou mocnosťou v záp. Európe, bolo obnovenie rímskeho cisárstva na kresťanskom základe, t. j. obnova kresťanskej Rímskej ríše Konštantína I. Veľkého na západe (ako protiváha Byzantskej ríše na východe); preto sa toto obdobie často označuje aj termínom karolovská obnova. Vďaka skonsolidovaniu pomerov a upevneniu vnútornej jednoty ríše sa potom mohli rozvíjať aj kultúra a vzdelanosť a nastalo celkové oživenie intelektuálneho života. Karol Veľký kládol pritom dôraz najmä na zvýšenie úrovne vzdelania kléru (ale aj laikov) pre potreby štátneho aparátu. Preto sa karolovská renesancia niekedy označuje aj termínom reforma vzdelávania Karola Veľkého.

R. 781 pozval na svoj dvor významného anglosaského učenca a básnika Alkuina (aj Alcuin, Alcuinus), ktorý sa stal jeho hlavným poradcom a považuje sa za hlavného nositeľa ideí karolovskej renesancie, ako aj ďalších významných učencov, teológov, básnikov a umelcov tých čias, ktorí pôsobili ako učitelia dvorskej školy (palácovej školy, schola palatina, resp. palácovej akadémie) pri jeho dvore v Aachene. Do tohto okruhu vzdelancov patrili napr. Pavol Diakon (autor diel Rímske dejiny, Historia Romanorum, a Dejiny Longobardov, Historia Langobardorum), Peter z Pisy (Petrus Pisanus, †okolo 799; autor latinskej gramatiky), Eginhard (aj Einhard, Eginhardus; autor životopisu Život Karola Veľkého, Vita Karoli Magni, okolo 835, napísaného podľa vzoru Suetoniových životopisov), Theodulf z Orléansu (Theodulfus Aurelianensis; *750/60, †821; vizigótsky učenec a básnik, biskup) a i. Počas vlády Ľudovíta I. Pobožného to boli napr. Hraban z Fuldy (aj Hrabanus Maurus, Rabanus; básnik a autor učebníc) a Walahfrid Strabo (aj Walahfried; básnik a učenec), počas vlády Karola II. Holého napr. J. S. Eriugena (teológ a filozof). Ich zásluhou tak vznikla pri dvorskej škole Karola Veľkého v Aachene knižnica obsahujúca všetky diela cirkevných otcov a diela antickej literatúry, ktoré cirkevní otcovia poznali, skriptórium, v ktorom sa novým zjednodušeným a čitateľnejším latinským písmom (→ karolovskou minuskulou) odpisovali diela klasických autorov slúžiace ako vzor správnej latinčiny, a iluminátorská dielňa, v ktorej vznikali bohato iluminované rukopisné diela.

Veľký význam pri presadzovaní vzdelávacej reformy mali nariadenia (→ kapituláre) Karola Veľkého Epistula de litteris colendis z 784/785, a najmä Admonitio generalis z 789, podľa ktorých sa v cirkevných inštitúciách mali intenzívne pestovať slobodné umenia a v rámci nich najmä gramatika a rétorika, čím sa po storočiach úpadku zaslúžil o obnovu latinského jazyka (v tom období sa už latinčina ako živý hovorový jazyk nepoužívala, postupne získala charakter umelého jazyka; v tejto podobe však slúžila ako spojivo celého kresťanského západu). Školy s knižnicami, skriptóriami a iluminátorskými dielňami postupne vznikali aj pri ďalších katedrálach a kláštoroch, k významným strediskám okrem Aachenu patrili kláštory Corvey, Fulda, Reichenau, Sankt Gallen, Saint-Martin v Tours a i. Obdobie karolovskej renesancie, v ktorom došlo k významnému rozvoju vzdelávania, písomníctva, ako aj knižného umenia a staviteľstva (→ karolovské umenie), tak predstavuje jednu z najvýznamnejších etáp v kultúrnom a duchovnom vývoji Európy.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karolovská renesancia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-08-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karolovska-renesancia