Karaimovia

Text hesla

Karaimovia, Karaímovia, Karaji, aj Krymskí Karaimovia, Krymskí Karaímovia, Krymskí Karaji, vlastným menom Qaraylar, Karajlar — autochtónna východoeurópska národnosť turkického pôvodu žijúca na Krymskom polostrove (640 príslušníkov; 2002) a vo Volynskej, Ľvovskej, v Charkovskej, Záporožskej, Odeskej, Mykolajivskej, Dnepropetrovskej a Kyjevskej oblasti Ukrajiny (spolu 1 200 príslušníkov; 2002). Mimo Ukrajiny žijú Karaimovia aj v Litve, Poľsku, Rusku, vo Francúzsku, v Izraeli, Turecku a USA (spolu asi 8-tis.; 2002). Presný počet Karaimov je ťažké stanoviť v dôsledku ich asimilácie, nedostatku údajov zo sčítania a praxe hlásiť sa k inej národnosti, odhady ich celkového počtu preto značne kolíšu. Etnicky i nábožensky sú často pokladaní za Židov, hoci sú osobitnou národnosťou viac ako šesť stor. a majú i odlišnú kultúru a náboženstvo.

Ako národnosť sa sformovali v 11. stor. Pokladajú sa za potomkov Chazarov, ktorí sa po rozpade Chazarského kaganátu koncom 10. stor. udržali v oblasti Krymského polostrova, ich hlavnými centrami boli mestá Staryj Krym a Čufut-Kale (dnes zaniknutá lokalita neďaleko mesta Bachčisaraj). Časť z nich sa presídlila v 14. stor. do Litvy (Trakai, neďaleko Vilniusu, vtedajšie sídelné mesto Litovského veľkokniežatstva), kde pôsobili (podobne ako Krymskí Tatári) ako osobná stráž a elitná vojenská jednotka veľkokniežaťa Vitolda (Vytautasa). Migrácia Karaimov do Litovského veľkokniežatstva pokračovala niekoľko ďalších stor., neusádzali sa však len v oblasti vlastnej Litvy (Biržai, Naujamiestis, Pasvalys, Upytė), ale aj v iných častiach krajiny (Luck, Halyč, Kukeziv; dnes severozáp. Ukrajina). V 17. a 18. stor. sa mnoho Karaimov predovšetkým z Trakai odsťahovalo do Poľska a počas 19. stor., keď bola väčšina územia vých. Európy súčasťou cárskeho Ruska (1837 tam boli uznaní za samostatnú náboženskú entitu), i do Moskvy a Petrohradu (1897 sa v ruskom impériu hlásilo ku Karaimom 12-tis. ľudí). Po Októbrovej revolúcii 1917 časť Karaimov emigrovala z Ruska do štátov záp. Európy, do Turecka a USA. Počas 2. svetovej vojny (13. 6. 1943) vydalo ríšske Ministerstvo pre obsadené vých. územia (Reichsministerium für die besetzten Ostgebiete) v Berlíne komuniké, v ktorom uznáva Karaimov za zvláštnu etnickú skupinu (nežidovského pôvodu), napriek tomu však bolo mnoho Karaimov vyvraždených spolu so Židmi. Po skončení vojny, ako aj po zániku ZSSR (1991) emigrovali niektorí Karaimovia aj do Izraela.

V súčasnosti sa spôsobom života nelíšia od ostatného obyvateľstva. Majú bohatý folklór. Veriaci sú takzvaného karaimského vyznania (forma karaitského judaizmu; → karaiti; uznávajú len takzvanú písanú Tóru, → Tanach, neskoršie komentáre odmietajú a uznávajú Mohameda ako proroka; hlavou cirkvi je hacham, resp. novšie hachan, centrom ich náboženského života je modlitebňa nazývaná kenesa), niektorí Karaimovia sú i moslimovia. Karaimovia hovoria karaimským jazykom.

Zverejnené v marci 2017.

Karaimovia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karaimovia