kapitulské knižnice

kapitulské knižnice — historické knižnice pôvodne budované pri kapitulách pre potreby kapitulského kléru, ich fondy slúžili na liturgiu, vzdelávanie i praktickú činnosť. Z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mali podstatný význam Bratislavská, Nitrianska, Spišská a Ostrihomská kapitula.

Bratislavská kapitulská knižnica predstavuje jeden z najucelenejších a najzachovanejších stredovekých knižničných komplexov na Slovensku. Jej vznik súvisí so založením Bratislavskej kapituly pravdepodobne už v 11. stor. (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Pôvodne bola umiestnená v sídle kapituly na Bratislavskom hrade, od 13. stor. v Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. Najstaršie rukopisy boli odcudzené alebo zničené počas vpádu Přemysla Otakara II. do Bratislavy (1271 a 1273), nové rukopisy obstarali v 14. stor. darmi aj vlastnou pisárskou činnosťou kanonici, od 15. stor. často objednávali rukopisy aj mešťania. Knižnica bola prvýkrát skatalogizovaná 1425. R. 1813 – 14 bola časť rukopisov darovaná vznikajúcemu Maďarskému národnému múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum). R. 1829 boli na príkaz uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa (Joseph Anton von Habsburg-Lothringen, *1776, †1847), prevezené ďalšie prvotlače do Krajinskej Séčéniho knižnice (Országos Széchényi Könyvtár) v Budapešti. R. 1870 sa v knižnici nachádzalo 248 rukopisov (z toho 105 stredovekých a 34 zo 16. stor.) a 42 stredovekých kódexov. Jej fondy v súčasnosti predstavujú náš najstarší, najväčší a historicky najcennejší knižničný fond, ktorý ako kultúrna pamiatka tvorí súčasť národného kultúrneho dedičstva. Z obsahového a typologického hľadiska ide o liturgické knihy (antifonáre, misály, žaltáre), rozsiahly a pestrý komplex náboženskej a teologickej spisby (biblické texty, exegetika, kázne), zbierky kánonického i svetského práva, ako aj o profánnu literatúru (slovníky, jazykové glosáre, encyklopédie). Sú to napr. výklad ku Gratianovmu dekrétu (prelom 12. a 13. stor.) Glossa ordinaria (13. stor.) od Bartholomaea Brixiensa (Brixiensis, *okolo 1200, †1258), fragmenty francúzskej proveniencie z 13. stor., kódex severotalianskej proveniencie Summa totius artis notariae (prelom 13. a 14. stor.) od Rolandina Passaggeriho (*okolo 1215, †1300) a odpis štatútov Bolonskej univerzity (1317), ktorý bol vzorom aj pre štatúty bratislavskej Univerzity Istropolitana, z jazykovedných pamiatok napr. latinsko-český Glosář (koniec 14. stor.) Bartoloměja z Chlumce (Klareta), ďalej synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána VII. z 1349 (o. i. obsahujú najstaršiu stredovekú rukopisnú zmienku o kulte Cyrila a Metoda v str. Európe), ako aj pozoruhodné domáce dielo zo začiatku 16. stor. Bratislavská kronika. Veľkú historickú a umeleckú cenu má Bratislavský misál I – VII a A – I, ako aj súbor piatich zväčša bohato iluminovaných Bratislavských antifonárov I – V, pričom antifonáre I – IV (vrátane antifonára II nazývaného aj Hanov kódex) boli vytvorené v 80. rokoch 15. stor. v kapitulskej skriptorskej dielni za účasti podunajskej iluminátorskej školy, antifonár V je pražskej proveniencie a vznikol v posledných desaťročiach 15. stor. Celý súbor Bratislavských antifonárov I – V bol 1997 zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta UNESCO – do Registra Pamäti sveta. V súčasnosti má knižnica 43 rukopisných kódexov, 86 inkunábul a stovky starých tlačí a je uložená v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Fondom knižnice, jej dejinami, súpisom kníh a rozborom písma i výzdoby sa zaoberali F. Knauz a J. Sopko, inkunábulami I. Kotvan, najnovšie Dušan Buran (*1969), a najmä Juraj Šedivý (*1971) v diele Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel (2007), notované rukopisy a fragmenty analyzovala Eva Veselovská (*1974). R. 2000 – 07 bol z iniciatívy Ľubomíra Jankoviča (*1960) zo Slovenskej národnej knižnice v Martine a Jozefa Hanusa (*1949) zo Slovenského národného archívu celý súbor Bratislavských antifonárov I – V vydaný na CD-ROM-och v rámci slovenskej edície stredovekých kódexov Memoria Slovaciae medii aevi manuscripta ako komentované faksimile s audioukážkami stredovekých spevov.

Nitrianska kapitulská knižnica, aj Nitrianska katedrálna knižnica, vznikla pri Bazilike sv. Emeráma (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Jej základom boli rukopisné kódexy, ktoré sa pri kapitule zhromažďovali už od 12. stor. Z tohto obdobia pochádzajú aj v nej pôvodne uchovávané Zoborské listiny z 1111 (spor o dôchodky medzi zoborským benediktínskym kláštorom a kráľovskými vyberačmi daní) a z 1113 (súpis majetku Zoborského opátstva), v súčasnosti uložené v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Knižnica utrpela straty najmä v 1. tretine 14. stor. počas dobytia Nitry M. Čákom Trenčianskym. Po zániku zoborského opátstva v 15. stor. kapitula prevzala jeho archív a zbierku rukopisov a disponovala väčším množstvom kódexov a inkunábul. R. 1606 počas Bočkajovho povstania obsadil Nitru Bočkajov generál František Rédei (*okolo 1560, †1621), ktorý z kapituly odniesol listiny a rukopisy v hodnote 10-tis. zlatých. V 1. pol. 17. stor. biskup J. Selepčéni (Pohronec) daroval kapitule Nitriansky evanjeliár z 11. stor. (dnes v Archíve Nitrianskeho biskupstva). Za pôsobenia biskupa Augustína Roškovániho (*1807, †1892) boli knižničné fondy prenesené z katedrálnej veže do novovzniknutej Diecéznej knižnice (Bibliotheca Dioecesana), ktorú dal 1879 – 85 vybudovať v priestoroch kňazského seminára.

Spišská kapitulská knižnica vznikla pri Spišskej kapitule (v Spišskej Kapitule, dnes súčasť Spišského Podhradia), pričom existencia knižnice s liturgickými knihami sa predpokladá od začiatku jestvovania kapituly (začiatok 12. stor.), jej najstaršie listiny pochádzajú z 1248, staršie rukopisy boli počas útoku Tatárov (1241) zrejme zničené. R. 1273 jej prepošt Mutimír (Muthmerius) testamentárne venoval Bibliu, zbierku dekrétov, školskú históriu, pasionál, kázne, misál a dve liturgické pomôcky. Ďalšie rukopisy získala testamentárne 1348 od prepošta Jána Stocka a 1350 od kanonika Pavla Benediktiho. V 15. stor. tam vznikli dva notované kódexy Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), ako aj Spišské kázňové modlitby (1479) patriace k najstarším literárnym pamiatkam v slovenčine. R. 1622 sa v súpise cenností nachádzali misály, graduály, antifonáre, žaltáre a breviáre, pred 1650 mohla mať knižnica asi 250 zv., 1699 asi 407 zv. V súčasnosti tvorí jej fond asi 6-tis. zv., nachádza sa vo veži Katedrály sv. Martina v Spišskom Podhradí a je skatalogizovaná zásluhou Slovenskej národnej knižnice v Martine. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré rukopisné inkunábuly a tlače zo 16. stor., ktoré jej pôvodne patrili, sa nachádzajú aj v iných knižniciach.

Na územie dnešného Slovenska bola po bitke pri Moháči (1526) a obsadení Ostrihomu (1543) Turkami spolu s Ostrihomskou kapitulou prenesená aj Ostrihomská kapitulská knižnica, a to najskôr nakrátko do Bratislavy a potom do Trnavy, kde kapitula sídlila do 1820, potom tam bol zriadený vikariát Ostrihomskej arcidiecézy. V 2. pol. 16. stor. obsahovala približne 200 – 300 zv., ich počet sa zvýšil, keď bolo na provinciálnej synode 1611 v Trnave ustanovené, že knihy kanonikov sa majú po ich smrti odovzdať knižnici. R. 1674 a 1676 ju skatalogizoval Ján Henrik Hunger. Podľa jeho prvého katalógu obsahovala 3 032 diel, z ktorých asi pol. tvorila svetská a pol. náboženská literatúra, pričom knihy boli zaradené podľa 23 vedných odborov. Jej súčasťou bola aj významná knižnica Fuggerovcov získaná v pol. 17. stor., ďalej knižnice arcibiskupov Juraja Lipaia a J. Selepčéniho (Pohronca). V druhom Hungerovom (abecednom) katalógu je zapísaných do 2 500 kníh. R. 1853 pri prevoze knižnice naspäť do Ostrihomu sa v nej nachádzalo už 20-tis. kníh a bol k nej pripojený aj knižný fond z Primaciálneho paláca v Bratislave; do Ostrihomu bolo teda odvezených 54 816 zv. kníh prevažne zo staršieho obdobia, z toho 1 391 rukopisov.