kánonické knihy
kánonické knihy — v kresťanstve knihy vyhlásené náboženskou autoritou za inšpirované (vnuknuté) Bohom a oficiálne zaradené do biblického kánonu (→ Biblia). Ich počet je v každej konfesii odlišný. Keďže formovanie kánonu Starého zákona prebiehalo niekoľko storočí, na základe časového odstupu, v akom boli do kánonu prijaté, a istoty, s akou boli prijímané, sa rozlišujú protokánonické knihy a deuterokánonické knihy.
Protokánonické (z gr. prótos = prvý, prvotný) sú tie, ktoré boli obsiahnuté v židovskom (hebrejskom, resp. v palestínskom) kánone asi z konca 1. stor. n. l. a do kresťanského biblického kánonu boli prijaté na začiatku jeho formovania a bez námietok o ich inšpirácii. Je ich 39, sú obsiahnuté v katolíckom i v protestantskom kánone (obidve vierovyznania ich považujú za kánonické). Prví kresťania však nepoužívali hebrejský text Starého zákona (palestínsky kánon), ale starší preklad Starého zákona do gréčtiny (→ Septuaginta) asi z 3. – 2. stor. pred n. l., ktorý obsahoval viac kníh (grécky alebo alexandrijský kánon).
Preto bolo k pôvodným, protokánonickým knihám priradených ďalších sedem deuterokánonických kníh (z gr. deuteros = druhý, kanonikos = zhodný s normou, t. j. prijaté za kánonické ako druhé), ktoré neboli súčasťou palestínskeho kánonu a ich miesto v kresťanskom biblickom kánone nebolo od začiatku uznávané. Napriek tomu, že sa viacerí cirkevní otcovia, napr. sv. Hieroným (393 – 406 preložil z hebrejčiny do latinčiny Starý zákon, → Vulgata), prihovárali za prijatie redukovaného (užšieho) židovského (palestínskeho) kánonu, bol 393 pod vplyvom sv. Augustína na synode v Hippo Regiu (dnes Annaba v Alžírsku) prijatý širší počet kánonických kníh, čo 1546 oficiálne potvrdil tridentský koncil. Preto v súčasnosti tak rímskokatolícka cirkev, ako aj pravoslávne cirkvi a niektoré východné katolícke cirkvi a staré východné cirkvi (ortodoxné) považujú aj deuterokánonické knihy za kánonické, t. j. patriace do kánonu Biblie. Naopak reformátor M. Luther, ktorý vo svojom preklade Starého zákona do nemčiny (vyšiel 1541) vychádzal z hebrejského textu (kánonu), deuterokánonické knihy do biblického kánonu nezaradil (nazval ich apokryfy a uviedol ich len ako dodatok k svojmu prekladu ako knihy, ktoré je užitočné čítať). Protestantské cirkvi ich preto považujú za nekánonické a v neskorších vydaniach Biblie sa neuvádzajú (sú vydávané samostatne). Slovenský ekumenický preklad Biblie (2008) uvádza pri Starom zákone (Stará zmluva) osobitne ako prvé protokánonické a ako druhé deuterokánonické knihy.
Vyhlásenie 27 kníh Nového zákona za kánonické sa uskutočnilo už vo 4. stor., keď 367 zverejnil ich zoznam grécky cirkevný otec a alexandrijský biskup Atanáz, čo 1546 oficiálne potvrdil tridentský koncil. Uznávajú ich skoro všetky kresťanské cirkvi, menšie rozdiely sú v poradí, v akom sa uvádzajú. Knihy (spisy), ktoré neboli zaradené do kánonu Starého alebo Nového zákona, sú pokladané za nekánonické (→ apokryfy, → pseudoepigrafy).