kamalduli
kamalduli — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa, ktorá sa sformovala začiatkom 11. stor. ako vetva benediktínov pod vplyvom katolíckeho reformného clunyjského hnutia. Jej zakladateľ, benediktínsky mních a pustovník Romuald z Ravenny (alebo z Camaldoli; *952, †1027), spojil benediktínsku regulu s východným pustovníctvom a v tomto duchu založil viaceré komunity pustovníkov, 1012 (podľa iných zdrojov 1021, resp. medzi 1023 – 26) v lokalite Camaldoli (Camalduli; odtiaľ názov rehole) pri obci Poppi asi 35 km severne od mesta Arezzo v Toskánsku pustovňu (súčasná z 13. – 18. stor.), pri ktorej 1022 – 23 vznikol domovský kláštor kamaldulov (súčasný komplex stavieb pochádza z 14. – 18. stor.). Kongregáciu kamaldulov (Congregatio Eremitarum Camaldulensium) potvrdil 1072 pápež Alexander II. bulou Nulli Fidelium. Kamalduli sa riadili vlastnými regulami (Eremiticae Regulae) spísanými po Romualdovej smrti, spojením pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe a kontemplácii sa zaradili k najprísnejším reholiam dodržiavajúcim asketický spôsob života. Novici, ktorí boli prijímaní vo veku od 20 rokov, žili v spoločenstve kláštora, mnísi (pustovníci) osamote v pustovniach (malých samostatných domoch, resp. v celách so záhradou; → cenóbium). Dôležitým pravidlom bolo zachovávať mlčanie (rozprávať sa mohli len v nevyhnutných prípadoch, a to o liturgii, štúdiu alebo o práci). Venovali sa aj starostlivosti o chudobných a pútnikov i ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Nosili biele rúcho s kapucňou. Rehoľu riadil generálny prior, jednotlivé oblasti patrili pod prioráty, členovia sa delili na otcov (pátrov) a bratov (frátrov). Vplyv rehole postupne narastal, na základe darov a donácií (napr. aj cisára Henricha III.) vznikali nové kláštory, napr. Fonte Avellana (provincia Pesaro a Urbino, 1034), 1085 bola založená ženská vetva kamalduliek. V 14. stor. začala rehoľa upadať, niektoré komunity postupne upúšťali od prísneho pustovníckeho života a kamalduli sa rozdelili na niekoľko kongregácií, z ktorých v súčasnosti pôsobia dve: Kongregácia kamaldulských mníchov (cenobiti; Congregatio Camaldulensis Ordinis Sancti Benedicti, OSBCam), ktorej materským kláštorom zostal Camaldoli a ktorá sa 1966 stala členom benediktínskej konfederácie (Confederatio Benedictina Ordinis Sancti Benedicti), a Kongregácia kamaldulských pustovníkov z Monte Corony (eremiti; Congregatio Eremitarum Camaldulensium Montis Coronae, ECMC), ktorá sa ako samostatná vetva vyčlenila 1521, jej reguly v duchu prísnejších pravidiel pustovníckeho života zostavil Paolo Giustiniani (*1476, †1528), potvrdil ju 1524 pápež Klement VII. a jej centrom sa stala pustovňa na úpätí vrchu Monte Acuto (aj Monte Corona, resp. Montecorona; podľa neho nazvaná) pri meste Umbertide asi 30 km juž. od Città di Castello (provincia Perugia). V súčasnosti majú obidve kongregácie spolu okolo dvesto členov, kamaldulské komunity pôsobia v Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku, USA, Poľsku (od 1604 v Bielanoch pri Krakove), Kolumbii, vo Venezuele a i. K významným kamaldulom patrili napr. kardinál a reformátor Rímskej kúrie Petrus Damiani a pápež Gregor XVI.
Prvú kamaldulskú pustovňu na území dnešného Slovensku založil 1691 biskup Blažej I. Jaklin (*1642, †1695) na záp. úpätí vrchu Zobor pri Nitre (na mieste bývalého benediktínskeho kláštora), kde sa 1695 usadili pustovníci z vrchu Leopoldsberg (dnes časť Viedne), druhá vznikla 1711 v kláštore v dnešnej obci Červený Kláštor (v tom čase sa kláštor nachádzal v chotári obce Lechnica, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). Obidve (spolu s pustovňami na území dnešného Maďarska a Rakúska) tvorili administratívnu jednotku Pustovne nemecko-uhorského národa (Eremi Nationis Germano-Hungaricae) patriacu pod Kongregáciu kamaldulských pustovníkov z Monte Corony. R. 1709 generálna kapitula kamaldulov povýšila zoborský kláštor na priorát a ustanovila tam druhý noviciát v rámci celého Uhorska, 1745 bol za priorát vyhlásený aj Červený (Lechnický) kláštor, čím sa fakticky zbavil závislosti od zoborského kláštora. Kláštory kamaldulov sa stali významnými kultúrnymi centrami, rozvíjala sa tam bohatá vedecká činnosť. Z prostredia kamaldulov vyšiel pokus o konštituovanie kultúrnej západoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka (→ kamaldulská slovenčina), ako aj prvý preklad Biblie do slovenčiny (→ Kamaldulská Biblia). K najvýznamnejším členom rádu patrili napr. prírodovedec Cyprián (jeho päťjazyčný herbár je najstarším zachovaným herbárom na Slovensku) a jazykovedec a prekladateľ Š. R. Hadbavný. V habsburskej monarchii (aj na Slovensku) pôsobili kamalduli do 1782, keď bol rád (ako aj ostatné kontemplatívne rády) výnosom Jozefa II. zrušený.