kalvinizmus

Text hesla

kalvinizmus [vl. m.] — v užšom, pôvodnom význame náboženské učenie (teologický systém), ktorého zásady sformuloval v 1. pol. 16. stor. ideológ a vodca švajčiarskej reformácie J. Kalvín v diele Učenie (Sústava) kresťanského náboženstva (Institutio Christianae religionis, 1536, doplnené a rozšírené 1559), v širšom význame zaužívané označenie druhého (po luteranizme) najrozšírenejšieho smeru protestantizmu, ako aj jeho vierouky, ktorá vznikla ako výsledok zjednocovacieho úsilia rôznych smerov švajčiarskej reformácie. Základ tohto zjednotenia predstavuje dohoda medzi J. Kalvínom a H. Bullingerom (nástupca U. Zwingliho v Zürichu; → cvingliánstvo), tzv. Consensus Tigurinus (Zürišská dohoda, týkala sa večere Pánovej). Jeho zavŕšením sú tzv. helvétske vyznanie viery, Confessio Helvetica posterior (1566), a Heidelberský katechizmus (1563), ktoré sa stali základom vierouky reformovaných cirkví, t. j. cirkevných spoločenstiev vychádzajúcich z učenia J. Kalvína (preto nazývaných aj kalvínske) a ostatných švajčiarskych reformátorov (preto evanjelické cirkvi helvétskeho vyznania), a vymedzujúcich sa tak voči katolíckej cirkvi, ako aj voči luteránskemu smeru reformácie luteranizmu, ktorým bola Kalvínova teológia ovplyvnená a má s ním viaceré spoločné, ale aj odlišné tézy.

Kalvinizmus tak ako luteranizmus neuctieva a neuznáva svätých, pápežský primát a neomylnosť pápeža, odmieta celibát duchovných, ako aj mníšstvo. Podľa kalvinizmu i podľa luteranizmu autorita Biblie prevyšuje autoritu cirkvi (sola Scriptura), preto kalvinizmus kladie veľký dôraz na čítanie Biblie a prísne dodržiavanie Desatora (poslušnosť Božiemu zákonu), a spása človeka je možná len z Božej milosti (sola gratia), ktorú si nemožno nijako zaslúžiť, pevnú istotu osobnej spásy môže človek získať iba vierou v Boha (sola fide), pričom viera je v Kalvínovom chápaní vierou v absolútnosť a všemocnosť Boha. Od luteranizmu sa kalvinizmus odlišuje najmä učením o úplnej zvrchovanosti Boha a svojou najdôležitejšou tézou – učením o predurčení (predestinácii). Podľa Kalvína Boh vo svojej nekonečnej všemohúcnosti vopred určil, či človek bude vyvolený (navždy spasený) alebo odsúdený (navždy zatratený), a to bez ohľadu na jeho zásluhy alebo hriechy, pričom predurčenie je rozpoznateľné podľa okolností v živote človeka, napr. aj podľa jeho úspechu v podnikaní (zbohatnutí); táto téza mala neskôr významný vplyv na hospodársky a sociálny vývoj v záp. Európe a v Severnej Amerike. Kalvinizmus uznáva iba dve sviatosti: krst a večeru Pánovu, ktorá je spomienkou na Kristovu obeť, prítomnosť Ježiša Krista však na rozdiel od katolíckej cirkvi (→ prepodstatnenie, resp. transsubstanciácia) a M. Luthera uznáva len v duchovnom zmysle, pri prijímaní chleba a vína sa človek spája s Kristom vo svojej duši. Pri bohoslužbách, v ktorých má prvoradé miesto kázeň, sa používa (rovnako ako v evanjelických cirkvách a. v.) národný jazyk. Ďalšie aspekty náboženského života (večera Pánova, modlitba, krst, pohreb a i.) a ich pevné prepojenie so súkromným životom (zásady odievania a manželského života, odmietanie verejných osláv a i.) boli ustanovené J. Kalvínom v Cirkevných nariadeniach (Ordonnances ecclésiastiques, 1541).

Kalvín zaviedol v Ženeve štyri úrady: úrad pastora (resp. farára, duchovného), ktorý vykonával bohoslužby, vysluhoval večeru Pánovu a svojím životom i správaním musel byť príkladom svojim farníkom, úrad presbytera (resp. staršieho, staršinu) ako voleného zástupcu veriacich, pričom cirkevný zbor spravovalo presbytérium (presbyterstvo) pozostávajúce z presbyterov a kazateľov, úrad učiteľa, ktorého úlohou bolo vychovávať a vzdelávať deti, mládež i dospelých v kalvínskom duchu a šírením vzdelania a zabezpečovaním kňazského dorastu prispieť k upevňovaniu protestantských myšlienok, a úrad diakona, ktorý sa staral o chorých, nevládnych, chudobných a siroty. Kalvinizmus sa navonok vyznačuje strohosťou a puritanizmom, čo sa prejavuje napr. odmietaním zdobenia interiéru kostolov obrazmi a sochami, počas eucharistie sa používa okrúhly stôl (tzv. stôl Pána).

Pôvodným centrom kalvinizmu bola Ženeva, odkiaľ sa koncom 1. pol. 16. stor. začal šíriť do ďalších krajín, kde nadobudol rôzne podoby (→ hugenoti, → presbyteriáni, → puritáni, → kongregacionalizmus). Kalvinizmus mal veľa prívržencov z radov šľachty (i poddanstva), bohatých obchodníkov a remeselníkov, v krajinách záp. Európy aj z radov pokrokového meštianstva. V str. Európe, kde obyvatelia už prešli reformáciou a vyznávali luteránsku vieru, nadobudlo šírenie myšlienok kalvinizmu pomenovanie druhá reformácia.

Kalvinizmus mal významný vplyv na morálku (prostredníctvom protestantskej etiky), politiku (uznávanou formou štátneho zriadenia je republika), ekonomiku (rozvoj kapitalizmu) a kultúru (školstvo). Kalvínsky školský systém bol organizovaný od najnižších škôl po vysoké, pričom výchovno-vzdelávací proces sa riadil najmä autoritou Biblie. V Európe (vo Švajčiarsku, v Holandsku, vo Francúzsku a v Škótsku) vznikali kalvínske školy najmä transformáciou existujúcich katolíckych škôl alebo ako nové školy, ktoré zriaďovali cirkevní a svetskí predstavitelia (mestská rada, zemepáni), väčšina z nich prebrala organizáciu latinskej školy podľa F. Melanchtona, ale aj pedagogické názory protestantských pedagógov J. Sturma a Valentina Trotzendorfa (*1490, †1556, vlastným menom Friedland). Vyššie vzdelanie poskytovali teologická a humanistická akadémia v Ženeve (Académie de Genève), ktorá bola založená 1559 J. Kalvínom a stala sa najvýznamnejšou kalvínskou vysokou školou i centrom európskej protestantskej vzdelanosti (od 1873 Ženevská univerzita), ako aj univerzity v Nemecku (v Heidelbergu, Herborne a vo Wittenbergu).

Zverejnené v marci 2017.

Kalvinizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-11-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kalvinizmus