Kalvín, Ján

Text hesla

Kalvín, Ján, aj Johannes Calvin, vlastným menom Jean Cauvin, aj Caulvin, 10. 7. 1509 Noyon, Francúzsko – 27. 5. 1564 Ženeva — švajčiarsky reformátor francúzskeho pôvodu, zakladateľ a ideový vodca kalvinizmu, druhého najrozšírenejšieho smeru protestantizmu. Pochádzal z rímskokatolíckej rodiny, jeho otec Gerard Cauvin (†1531) zastával významné posty v miestnych cirkevných úradoch, matka Johanna Lefrancová (Jeanne Lefranc, †1515) sa vyznačovala veľkou zbožnosťou. Základné vzdelanie získal v Noyone, súkromne študoval aj u miestnej aristokratickej rodiny Mommorovcov. R. 1521 prijal najnižšiu cirkevnú hodnosť v kapitule La Gésine a z príjmov si od 1523 financoval niekoľkomesačné štúdium teológie na Collège de la Marche, potom študoval na Collège de Montaigu v Paríži. R. 1527 (al. 1528) sa však rozhodol v štúdiu teológie nepokračovať a začal študovať verejné právo na univerzite v Orléans. Počas štúdií sa oboznámil s Aristotelovou filozofiou, s dielami Tomáša Akvinského, s modernou augustiniánskou školou a s jej predstaviteľmi, ako aj s ďalšími novými myšlienkovými prúdmi. R. 1531 ukončil právnické vzdelanie a odišiel do Paríža, kde sa venoval štúdiu humanitných vied a jazykov (gréčtiny a hebrejčiny).

Predpokladá sa, že práve v tom období postupne nastal aj jeho postupný prechod od katolicizmu k myšlienkam reformácie, pričom veľký vplyv na formovanie jeho názorov mali nemeckí reformátori M. Luther a F. Melanchton, s ktorým udržiaval priateľský vzťah, švajčiarsky reformátori H. Bullinger a U. Zwingli, s ktorým sa rozchádzal v názoroch na večeru Pánovu (Kalvín bol zástancom myšlienky, že Kristus je v nej prítomný prostredníctvom svojho ducha, Zwingli ju považoval iba za symbolickú spomienku na Ježiša Krista), ako aj alsaský reformátor Martin Bucer (*1491, †1551). V Paríži vyšlo aj jeho prvé dielo, komentár k Senecovej práci O milosrdnosti (De clementia, 1531), v ktorej reagoval na vnútorné pomery vo Francúzsku vyvolané represívnou politikou kráľa Františka I. proti protestantom. R. 1533 však pre svoje protestantské názory musel z Paríža ujsť.

V nasledujúcom období sa ako stúpenec reformácie z obavy o svoju bezpečnosť zdržiaval na rôznych miestach Francúzska (Saintonge, Nerac, Noyon), 1534 vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi a napísal svoje druhé (resp. prvé teologické) dielo Bdenie duše (Psychopannychia, 1534) namierené proti anabaptistom. R. 1535 prišiel do Bazileja, kde pôsobil pod menom Martinus Lucianus. Tam dokončil a vydal svoje najvýznamnejšie dielo Učenie (Sústava) kresťanského náboženstva (Institutio Christianae religionis, 1536, doplnené a rozšírené 1559), ktoré obsahuje základné princípy kalvinizmu a v ktorom vysvetľuje svoju najdôležitejšiu tézu, učenie o predurčení (podľa Kalvína sú ľudia ešte pred narodením Bohom vyvolení na spasenie alebo odsúdení), ako aj svoje učenie o večeri Pánovej, venuje sa výkladu Božích zákonov, pravej viere a modlitbe a predkladá svoje názory na kresťanskú slobodu a cirkevnú i svetskú moc.

R. 1536 na pozvanie reformátora Guillauma (Viliama) Farela (*1489, †1565) krátko pôsobil v Ženeve. Kalvínov prísny postup pri šírení učenia reformácie a vysoké morálne požiadavky na súkromný i občiansky život však vzbudili u obyvateľov mesta veľkú vlnu odporu proti obidvom reformátorom, čo 1537 viedlo k ich vypovedaniu. Kalvín odišiel do Štrasburgu, kde sa oženil s vdovou Idelette de Bure (†1549), kázal v miestnej francúzskej štvrti, vyučoval na tamojšej akadémii, písal, prekladal a realizoval svoje reformačné myšlienky. R. 1541 sa na pozvanie vrátil do Ženevy a pôsobil tam až do smrti. Podieľal sa na vypracovaní novej ženevskej ústavy a na reforme súdnictva. S cieľom stabilizovať politické a vnútrocirkevné pomery v meste vypracoval krátko po príchode nové pravidlá fungovania cirkevného a náboženského života Cirkevné nariadenia (Ordonnances ecclésiastiques), zriadil štyri úrady (úrad pastora, presbytera, učiteľa a diakona), ako aj cirkevnú radu, tzv. konzistórium, na ktorej čele stál až do smrti. Konzistórium tvorilo šesť kňazov a dvanásť svetských mužov (presbyterov) a predstavovalo riadiaci orgán cirkvi, ako aj celého ženevského spoločenstva (bola mu podriadená i svetská moc). Riešilo finančné záležitosti a rozhodovalo o verejnom i o svetskom živote ženevských občanov, vykonávalo dohľad nad ich mravným životom (napr. nad zákazom návštev krčiem, kartových hier, tancovačiek) a trestalo priestupky (napr. neúčasť na bohoslužbách) o. i. aj posielaním do vyhnanstva alebo odsúdením na smrť. Prílev francúzskych hugenotov do Ženevy, ktorá sa stala ich útočiskom, i Kalvínove nariadenia týkajúce sa súkromného života vyvolali medzi obyvateľstvom Ženevy odpor, a to tak medzi meštianstvom, ako aj medzi nižšími vrstvami obyv. Opozičná skupina mešťanov (tzv. libertínci alebo perrinisti; podľa vodcu Amiho Perrina, *okolo 1500, †1561, spočiatku prívrženec reformácie, odmietol však teokratickú vládu Kalvína), ktorá nesúhlasila s niektorými tézami jeho Cirkevných nariadení, resp. ich považovala za príliš prísne, vyvolala v meste nepokoje (interpretovali sa ako prevrat), ktoré boli potlačené a viacerí z nich boli nútení odísť do exilu (napr. A. Perrin) alebo boli popravení. Kalvínova autoritatívna moc sa negatívne prejavila aj v prístupe k ľuďom s odlišnými názormi, napr. z kacírstva bol 1553 obvinený a odsúdený na smrť upálením španielsky lekár a prívrženec antitrinitarizmu M. Servetus (Servet), ktorý sa do Ženevy uchýlil pred prenasledovaním v Paríži; v súdnom procese vystupoval Kalvín na strane obžaloby ako odborný znalec v oblasti teológie.

V pol. 50. rokov 16. stor. tak protestanti na čele s Kalvínom získali v Ženeve prevahu a vytvorili tam fungujúci model tzv. štátnej, resp. mestskej cirkvi (cirkevná obec), ktorá významne prispela k sociálnej i hospodárskej prosperite mesta. Ženeva sa pod Kalvínovým vedením stala najvýznamnejším centrom šírenia reformácie a protestantizmu i centrom európskej protestantskej vzdelanosti. R. 1559 tam Kalvín založil teologickú a humanistickú akadémiu (dnes Ženevská univerzita), ktorej prvým rektorom sa stal T. Beza (Théodore de Bèze), usadilo sa tam viacero exulantských kníhtlačiarov a kníhkupcov a stala sa významným centrom vydávania protestantskej literatúry, miestom, odkiaľ sa myšlienky kalvinizmu šírili do ostatných európskych krajín. V Ženeve sa Kalvín okrem riadenia konzistória venoval kazateľskej činnosti a teologickým prednáškam, navštevoval chorých i dediny v blízkosti mesta a udržiaval intenzívny písomný kontakt s viacerými reformátormi (napísal vyše 4-tis. listov), čím výrazne ovplyvňoval myslenie vo svete a napomáhal budovať organizáciu reformovaných cirkví.

Autor teologických diel Krátka rozprava o večeri Pánovej (Petit traité de la Saincte Cène de notre Seigneur Jésus-Christ, 1541), katechizmov Catechismus (1538) a Le catéchisme de L’église de Genève (1541), práce Forma modlitieb... (La forme des prières et chants ecclésiastiques: avec la manière d’administrer les sacremens, et célébrer le mariage, selon la coutume de l’église ancienne, 1542) obsahujúcej komentáre k jednotlivým častiam Biblie, ako aj k spôsobu vysluhovania večere Pánovej, k manželstvu a i., apologetických prác a polemík namierených proti rímskokatolíckej cirkvi, napr. Odpoveď kardinálovi Sadoletovi (Sadoleti Romanis Cardinalis epistola, 1539), O slobodnej vôli... (Defensio sanae et orthodoxae doctrinae de servitute et liberatione humani arbitrii, adversus calumnias Alberti Pighii Campensis, 1543) a Acta Synodi Tridentinae. Cum Antidoto (1547), v ktorých vyjadril negatívne stanovisko k tridentskému koncilu, ako aj prác namierených proti iným reformačným smerom, napr. proti libertíncom (Contre la secte phantastique et furieuse des libertins, 1545), zákonníkov, resp. zákonných článkov a menších spisov napr. proti astrológii (Advertissement contre l’astrologie, 1549), epického diela Epinicion Christo cantatum (1541), kázní a predslovov k rôznym dielam. Na vlastné želanie bol pochovaný do neoznačeného hrobu bez kamennej dosky, symbolický náhrobok na uctenie jeho pamiatky bol na cintoríne Cimetière des Rois v Ženeve vybudovaný až v 19. stor.

Zverejnené v marci 2017.

Kalvín, Ján [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kalvin-jan