Kalinčiak, Ján

Kalinčiak, Ján, 10. 8. 1822 Horné Záturčie, dnes súčasť Martina – 16. 6. 1871 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Jeho otec bol evanjelický kňaz, matka pochádzala zo starého zemianskeho rodu (z jej rozprávania získal poznatky o živote zemanov). R. 1836 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na bratislavskom evanjelickom lýceu (aktívne sa zapojil do práce Ústavu reči a literatúry československej, čítal svoje prvé práce, niektoré uverejnil 1841 v rukopisnom časopise Buben), 1843 – 45 filozofiu a históriu na univerzite v Halle, 1845 – 46 vychovávateľ v rodine Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), 1846 – 58 profesor a riaditeľ gymnázia v Modre, 1858 – 69 riaditeľ nemeckého evanjelického gymnázia v Tešíne, 1870 – 71 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.

Priateľ a spolupracovník Ľ. Štúra, rozchádzal sa s ním však v názoroch na podriadenie osobného života službám národu, na úlohu individuality a originality spisovateľa a na vzťah ľudovej a umelej poézie (Kalinčiak nepovažoval ľudovú slovesnosť za hotové umenie, ale iba za podnet na umeleckú prácu). Prvé práce, napr. báseň Králův stůl (napísaná 1840, uverejnená v Tatranke 1842) a prózu Bozkovci (almanach Nitra, 1842) napísal po česky, ako jeden z prvých však začal písať v Štúrovej spisovnej slovenčine (historická povesť Milkov hrob ako prvá próza v slovenčine, Orol tatránski, 1845 – 46). V osobnej lyrike (v almanachu Nitra vydané básne Márii od Jána, 1846; Rada, Moja mladosť a Smutný pohrab, všetky 1847) rozvíjal témy sklamanej lásky, niektoré básne sú ponáškami na ľudovú pieseň, napr. zľudovená báseň Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný..., almanach Nitra, 1846). Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie a zakladateľ slovenskej historickej novely. Pre jeho prózy, ktoré sám žánrovo vymedzil ako povesti, sú charakteristické živé opisy prostredia, najmä prírody, výrazná charakterizácia postáv a zaujímavý dej. Na historickom pozadí (od obdobia Veľkej Moravy po 1848) zobrazil ľudské vášne a drámy i konflikt jednotlivca so spoločnosťou, napr. v historických povestiach Milkov hrob (1845 – 46) a Púť lásky (1846 – 47) tému tragickej lásky, v historických novelách Mládenec slovenský (1847 – 48), Serbianka (1847 – 48), Knieža liptovské (1852) a Orava (1870) konflikt lásky a povinnosti; historické povesti Svätý Duch (1847 – 48), Láska a pomsta (1858) a Mních (1864) sú inšpirované miestnymi povesťami.

Kalinčiakovým najvýznamnejším dielom je próza Reštavrácia (1860; sfilmovaná 1957 pod názvom Zemianska česť, režisér V. Bahna) s podtitulom Obrazy z nedávnych čias, v ktorej humorným a satirickým spôsobom zobrazil intrigy a podvody pred voľbami župných úradníkov v Uhorsku v polovici 19. stor. i boj o moc v stolici medzi vplyvnými rodinami Jána Potockého a Adama Bešeňovského. Na charakterizáciu postáv a oživenie vety využil príslovia, porekadlá a hovorovú reč. Najvýznamnejší teoretik romantizmu v slovenskej literatúre, svoje estetické názory sformuloval v polemike o básnickej zbierke J. Záborského Žehry (1851), v rozbore poézie A. Sládkoviča Rozpomienky na Andreja Sládkoviča (1862) a v recenzii knihy Ľ. Štúra O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854). R. 1862 vyšla jeho autobiografia Vlastný životopis.

Kalinčiak bol jednou z najvyhranenejších osobností štúrovskej generácie, aktívne sa zúčastňoval na tvorbe a formovaní slovenského národného života i na upevňovaní povedomia národnej súdržnosti. Jeho súborné dielo vyšlo prvýkrát ako Spisy Jána Kalinčiaka (zv. I – VII, 1871 – 73; zv. VIII, 1889). Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F. Štefunko), 1948 bola obec Varšany premenovaná na Kalinčiakovo (od 1976 mestská časť Levíc).