Kabír

Kabír, asi 1440 Váránasí, Uttarpradéš – 1518 Maghar, Uttarpradéš — indický básnik a mystik. Vyrastal ako adoptívny syn v rodine moslimského tkáča. Stal sa žiakom višnuistického svätca a sociálneho reformátora Rámánandu (*okolo 1400, †okolo 1470), ktorý propagoval rámaistické bhakti v sev. Indii. Kabír sa usiloval o syntézu hinduistického a moslimského učenia na základe čistého teizmu. Boha chápal ako všetkým prenikajúceho najvyššieho ducha, ku ktorému sa možno priblížiť len oddanosťou a mravnou dokonalosťou. Odmietal vonkajšie prejavy religiozity a rituály, odsudzoval kastový systém. Písal v hindčine, jeho poézia je ovplyvnená védántou a súfizmom, ako aj symbolickým jazykom jogisticko-tantrickej tradície.

Kabírovo dielo sa zachovalo v niekoľkých zbierkach, najznámejšia je zbierka básní a postrehov Semeno (Bídžak, okolo 1550), ktoré zozbieral jeden z jeho žiakov. Na Kabírovo myslenie nadviazal sikhizmus, jeho 541 básní sa stalo súčasťou sikhskej posvätnej knihy Ádi Granth (Ádigranth, Prvá kniha). Po Kabírovej smrti vytvorili jeho stúpenci náboženské spoločenstvo Kabírpanth (Kabírova cesta), ktoré dodnes združuje hinduistov aj moslimov v Indii.