Jurkovič, Dušan Samuel

Jurkovič, Dušan Samuel (Samo), 23. 8. 1868 Turá Lúka, dnes mestská časť Myjavy – 21. 12. 1947 Bratislava, pochovaný v Brezovej pod Bradlom — slovenský architekt, zakladateľská osobnosť modernej slovenskej architektúry.

V rokoch 1884 – 89 študoval staviteľstvo na Štátnej škole remesiel vo Viedni. V roku 1887 navštívil výstavu ľudových výšiviek v Martine, kde na neho zapôsobila stavba vstupnej veže (Slovenská brána), ktorú v duchu oravskej drevenej architektúry navrhol Blažej Bulla, v roku 1889 u neho v Martine Jurkovič krátko praxoval. V rokoch 1889 – 99 pracoval v projektovej kancelárii architekta a staviteľa Michala Urbánka vo Vsetíne. V tom období intenzívne študoval ľudovú architektúru Valašska, venoval sa národopisnému štúdiu ľudového staviteľstva z dreva a v rokoch 1894 – 95 sa podieľal na príprave expozícií Národopisnej výstavy českoslovananskej v Prahe, s Michalom Urbánkom pripravili samostatné expozície ľudovej architektúry. V rokoch 1897 – 99 vyhotovil projekty a podieľal sa na realizácii komplexu turistických stavieb (útulňa Maměnka, jedáleň Libušín, kolkáreň, valašská zvonica) v horskom sedle Pustevny v Moravsko-sliezskych Beskydách v blízkosti Frenštátu pod Radhoštěm.

Od roku 1899 pôsobil v Brne ako samostatný architekt. Okrem ľudového staviteľstva sa inšpiroval aj viedenskou secesiou, navrhoval interiérové zariadenie a nábytok, ako aj viacero rodinných domov vilového typu, v ktorých dispozícii dominuje hala (vila na Rezku pri Novom Měste nad Metují, 1900 – 01). Od roku 1901 navrhoval a realizoval viaceré stavby v kúpeľoch v Luhačoviciach, do roku 1914 vytvoril celkove vyše 20 návrhov (Jurkovičov dom, Chalúpka, Vodoliečebný ústav, 1902; Janáčkov dom, reštauračný a hudobný pavilón, kúpalisko, 1903; Slovenská búda, 1906). V roku 1905 – 13 vydal vo Viedni sériu 14 zošitov približujúcich ľudové umenie na Slovensku Práce lidu našeho, v ktorých vytvoril kolorované kresby architektonických detailov a ornamentov. V roku 1903 navrhol úpravu pútnického miesta Svatý Hostýn pri Bystřici pod Hostýnem na Morave (napr. zastavenia krížovej cesty, zvonica, Kaplnka sv. Cyrila a Metoda, čiastočne realizované 1905, doplnené 1913), v roku 1904 navrhol a realizoval stavbu Spolkového domu v Skalici (interiér 1905). V roku 1906 si postavil v Brne vo štvrti Žabovřesky vlastnú rodinnú vilu (dnes Jurkovičovo múzeum, súčasť Moravskej galérie), do ktorej navrhol aj zariadenie, v rokoch 1907 – 08 vilu JUDr. Jana Náhlovského v Prahe a v roku 1908 mestský nájomný dom Bohumila Škardu v Brne.

Od roku 1908 začal adaptovať historické objekty na účely modernej prevádzky (1909 – 13 návrhy a realizácia prestavby zámku a parku v Molitorove, dnes mestská časť Kouřimu; 1909 – 11 návrh a realizácia prestavby zámku, úpravy a zariadenie interiérov a úpravy okolia zámku v Novom Měste nad Metují; 1911 – 13 prestavba bývalého Zbraslavského kláštora v Prahe na obytný zámok). V roku 1913 sa stal majiteľom tehelne v Trnave, kde zavádzal novátorské postupy výroby tehliarskych tvárnic.

Vo svojej architektonickej tvorbe do začiatku 1. svetovej vojny reagoval na množstvo podnetov (napr. tradičná karpatská drevená architektúra, národopisné štúdium, princípy racionalistického poňatia architektúry Otta Wagnera, geometrická secesia, princípy hnutia Arts and Crafts Movement), ktoré transformoval do svojbytnej a originálnej podoby. Vytvoril originálny architektonický štýl vyznačujúci sa malebnosťou a romantickosťou. Jeho diela patria k najlepšej secesnej architektúre v strednej Európe. Postupne však ustupoval od verného preberania národopisných vzorov charakteristických pre jeho rané diela a tvaroslovné prvky ľudovej architektúry začal využívať ako prostriedok štylizácie, pričom ich na jednotlivých stavbách tvorivo prispôsoboval. Od etnografického regionalizmu, ktorým sa vyznačuje jeho raná tvorba (napr. stavby v sedle Pustevny, návrhy nábytku a interiérov v ľudovom štýle), dospel k abstraktnejšie stvárneným dielam, ktoré reagovali na najaktuálnejšie súdobé architektonické trendy. Charakteristickým znakom jeho stavieb sa stalo dôsledné stvárnenie funkčných a významových súvislostí celku i detailov, stavby vytváral organicky, zvnútra, s ohľadom na ich funkciu (východiskom projektu bol účel). Ich architektonické detaily sú výnimočne výtvarne stvárnené, významnú úlohu zohrávala farebnosť.

V rokoch 1916 – 18 pracoval v Oddelení vojenských hrobov Cisárskeho a kráľovského vojenského veliteľstva v Krakove, kde vypracoval viac ako 30 návrhov na vojenské cintoríny situované prevažne v miestach niekdajších bojov 1. svetovej vojny v oblasti západnej Haliče (dnes lokality na území Poľska), k najvýznamnejším patria cintoríny na vrchu Rotunda pri obci Regietów, v priesmyku Małastowska v Nízkych Beskydách, na vrchu Beskidek pri obci Konieczna a cintorín Wirchne pri obci Gładyszów v Malopoľskom vojvodstve, ako aj cintoríny pri obciach Nowy Żmigród, Wola Cieklińska a Grab v Podkarpatskom vojvodstve. Vyznačujú sa klasickými formami i harmonickým zosúladením s okolitou krajinou, čo svedčí o Jurkovičovom citlivom vnímaní prírodného prostredia (prejavilo sa to aj na starších stavbách).

V rokoch 1918 – 19 sa vrátil na Slovensko a spolu s rodinou sa usadil v Bratislave, v rokoch 1919 – 22 pôsobil ako vládny komisár úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku a podieľal sa na sformulovaní základných dokumentov na ochranu kultúrneho dedičstva. V roku 1919 navrhol a realizoval smútočnú výzdobu pohrebu Milana Rastislava Štefánika na vrchu Bradlo a začal pracovať aj na projekte Mohyly M. R. Štefánika na Bradle (stavba dokončená 1928). V roku 1920 sa začal intenzívnejšie zaoberať problematikou výstavby štandardizovaných rodinných domov a tejto činnosti venoval systematickú pozornosť až do konca života (prvé návrhy typových rodinných domov vytvoril už v roku 1907 pre robotnícku kolóniu textilnej továrne v českom Hronove, nerealizované; 1908 navrhol a realizoval typové rodinné domy v Novom Lískovci, dnes súčasť Brna). V roku 1921 navrhol pamätník (mohylu) na mieste leteckého nešťastia M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji (odhalený 1923).

Od roku 1922 pôsobil ako samostatný architekt v Bratislave. Zaoberal sa najmä navrhovaním obytných súkromných i nájomných domov a verejných stavieb, úpravou historických pamiatok (napr. prestavba kaštieľa v Spišskom Štiavniku, 1927 – 29; návrhy adaptácie Zvolenského zámku, 1920 – 26) i tvorbou pamätníkov. V roku 1923 navrhol v Bratislave vlastnú rodinnú vilu (spolu so 4 ďalšími vilami), 1922 – 23 družstevné domy československých legionárov a 1929 – 32 v spolupráci s Jindřichom Mergancom a staviteľom Otmarom Klimešom výnimočne modernú stavbu Kochovo sanatórium. V rokoch 1936 – 37 navrhol aj stanice lanovky na Lomnický štít vo Vysokých Tatrách (realizácia 1937 – 38).

Jeho tvorba z medzivojnového obdobia sa vyznačuje rozmanitosťou a abstrahovaním motívov. Na stavbách uplatňoval čisté geometrické formy, pričom reflektoval aktuálne podnety súdobej architektúry. Rozličné slohové polohy (funkcionalizmus, klasicizujúce tendencie) boli dané účelom stavieb. Najmä na stavbách technického zamerania vychádzal predovšetkým z funkcionalizmu (spínacie stanice Západoslovenských elektrární v Malackách, 1935, a v Senici, 1937). Intenzívne sa venoval aj pomníkovej tvorbe, navrhol a realizoval množstvo pomníkov a náhrobkov významných osobností slovenského kultúrneho života.

Bol členom viacerých umeleckých spoločností, napr. Spolku výtvarných umělců Mánes (od 1910) a zakladajúcim členom a generálnym predsedom Umeleckej besedy slovenskej (1921 – 39, okrem 1924). Boli mu udelené viaceré ocenenia, napr. titul národný umelec (1946), Rad T. G. Masaryka 1. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva (1991, in memoriam) a Pribinov kríž 1. triedy za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti architektúry (2007, in memoriam). Jeho diela boli ocenené na viacerých medzinárodných výstavách.

V roku 1964 začal Zväz slovenských architektov každoročne udeľovať Cenu Dušana Jurkoviča za najlepšiu architektonickú realizáciu (okrem 1975 – 90, od 1990 ju udeľuje Spolok architektov Slovenska). V roku 2010 vyšla o Jurkovičovi súborná textovo-obrazová monografia Dany Bořutovej Architekt Dušan Samuel Jurkovič dokumentujúca jeho život a dielo.