juhoamerické indiánske jazyky

Text hesla

juhoamerické indiánske jazyky — jazyky pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky (→ Juhoamerickí Indiáni). Údaje o ich počte sú rozdielne. Najčastejšie sa uvádza vyše 500 juhoamerických indiánskych jazykov doložených jazykovým materiálom, celkove sa však ich počet odhaduje na 1 500 až vyše 2 000, pretože nie vždy je možné rozlíšiť medzi jazykom a dialektom. Nejednotné sú aj údaje o počte ich používateľov, ktoré sa často výrazne odlišujú. Odhaduje sa, že v predkolumbovskom období hovorilo juhoamerickými indiánskymi jazykmi 10 – 20 mil. ľudí, v súčasnosti nimi hovorí asi 13 – 16 mil. ľudí. Podobná nejednotnosť existuje aj v názvoch jazykových rodín a jednotlivých jazykov.

Prvá všeobecná klasifikácia juhoamerických indiánskych jazykov je z 1891 a pochádza od amerického archeológa a etnológa Daniela Garrisona Brintona (*1837, †1899), ďalšie vypracovali 1924 francúzsky etnológ Paul Rivet (*1876, †1958), 1935, 1939, 1944, 1950 (spolu s Rivetom) a 1968 český lingvista Čestmír Loukotka (*1895, †1966), 1956 a 1987 americký lingvista Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) a 1959 ďalší americký lingvista Morris Swadesh (*1909, †1967). Súčasná klasifikácia je založená na zhodách v triedení Č. Loukotku (1968), J. H. Greenberga (1987) a M. Swadesha (1959). Podľa nich sa všetky zdokumentované juhoamerické indiánske jazyky delia na 118 genetických jednotiek, z ktorých je 70 izolovaných jazykov a 48 skupín pozostáva najmenej z 2 jazykov. Viacerí vedci zastávajú názor, že všetky juhoamerické indiánske jazyky sú si príbuzné, ale značne sa líšia v detailoch. Najvýznamnejšími jazykovými rodinami juhoamerických indiánskych jazykov sú makročibčská (→ makročibčské jazyky), arawacká (→ arawacké jazyky), karibská (→ karibské jazyky), tupijská (→ tupijské jazyky), makro-geská (→ makro-ge), quechumaraská (→ quechumaraské jazyky), tucanoská (→ tucanoské jazyky) a makropanosko-tacanaská (→ makropanosko-tacanaské jazyky), z iných jazykových oblastí araukánsky jazyk. Väčšina malých jazykových rodín a izolovaných jazykov sa vyskytuje v nížinách, ktoré tvoria oblúk (s centrom na Amazonke) od Venezuely po Bolíviu (zahŕňajú i hraničné oblasti Brazílie). V povodí Amazonky prežíva okrem niekoľkých jazykových rodín viac ako 10 geneticky izolovaných jazykov, pričom mnohé sú zdokumentované len čiastočne a zväčša sú ohrozené, majú však veľký význam z hľadiska výskumu, pretože obsahujú prvky, ktoré sú v rámci jazykových univerzálií výnimočné.

Do makročibčskej jazykovej rodiny patrí asi 40 jazykov, ktorými sa hovorí nielen v juhoamerických štátoch Kolumbia, Ekvádor a Venezuela, ale aj v stredoamerických štátoch Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Najpoužívanejšími makročibčskými jazykmi sú jazyk guaymí (asi 160-tis. hovoriacich) v strednej Paname a miskito (100-tis.) v Nikarague a Hondurase. Čibčským jazykom hovorilo v čase conquisty v horských oblastiach severných Ánd takmer 300-tis. ľudí, ale už 1765 tento jazyk zanikol. Arawacké jazyky boli kedysi rozšírené od Floridy (resp. Kuby a Bahám) v Severnej Amerike po súčasnú paraguajsko-argentínsku hranicu a od predhoria Ánd po Atlantický oceán. Doložených je vyše 55 jazykov, mnohými sa v súčasnosti ešte hovorí. Okrem wayúštiny (wayuunaiki; asi 300-tis. používateľov) v Kolumbii a vo Venezuele používa ďalších okolo 27 nepočetných skupín arawacké jazyky v Brazílii, Peru, Bolívii, Kolumbii, Venezuele, Guyane, Francúzskej Guyane a Suriname (spolu asi 122-tis. používateľov). Hovorilo sa nimi i na Antilách, kde prevažoval jazyk taino (prvý indiánsky jazyk, s ktorým prišli do styku Španieli). Karibskými jazykmi, ktorých je približne 50, sa hovorilo najmä severne od Amazonky, zasahovali však až do brazílskeho štátu Mato Grosso. V súčasnosti sú zastúpené len nepočetne (asi 36-tis. používateľov) najmä vo Venezuele a v Kolumbii a pomaly zanikajú. Tupijská jazyková rodina je rozsiahla, zahŕňa okolo 50 jazykov, ktorými sa hovorilo južne od Amazonky, od Ánd po Atlantický oceán a Río de la Plata (výnimky tvoria jazyky emerillon a oyampi vo Francúzskej Guyane a v severovýchodnej Brazílii). Jazyk tupinambá, ktorým sa hovorilo pri pobreží Atlantického oceána v období objavenia Ameriky, sa stal v modifikovanej poportugalčenej podobe linguou francou (prostriedkom komunikácie medzi Európanmi a Indiánmi i medzi Indiánmi navzájom). Tupijčinu (už zaniknutá) používali portugalskí misionári v 17. – 18. stor. a vznikla v nej rozsiahla literatúra. Guaraníjčina bola zasa jazykom jezuitských misií, tiež v nej vznikala bohatá literatúra, a to až do 1768, keď boli misie zrušené a jezuiti vyhnaní, udržala sa však v Paraguaji ako jazyk obyvateľstva s neindiánskou kultúrou a v súčasnosti je jediným celonárodným indiánskym jazykom (→ guaraníjsky jazyk). Počet ostatných tupijských jazykov výrazne klesol (hovorí nimi približne 400-tis. Indiánov). Makro-geská jazyková rodina je geograficky najkompaktnejšia. Jazyky, ktoré do nej patria, sú súvislo rozšírené vo vnútrozemí východnej Brazílie takmer až po Uruguaj (výnimku tvorí jazyk chuquitano v bolívijskom Gran Chacu). Hovorí nimi asi 82-tis. ľudí, z toho geskými jazykmi okolo 38-tis. Jazykmi quechumaraskej jazykovej rodiny hovorí zo všetkých indiánskych jazykov najväčší počet ľudí, a to najmä vo vysokohorských oblastiach Ánd od južnej Kolumbie po severnú Argentínu. Pozostáva z kečuánskeho (asi 14 mil. používateľov) a aymarského (asi 2,2 mil.) jazyka a jazyka jaqaru (jaqaru-kawki; asi 2-tis. používateľov v Peru). Kečuánčina odolala nátlaku španielčiny, navyše od čias Inkov do súčasnosti sa zvýšil počet jej používateľov, keď si ju osvojili príslušníci iných skupín. Jazykmi tucanoskej jazykovej rodiny hovoria príslušníci viacerých príbuzných skupín v severozápadnej Amazónii, najmä v Brazílii, Peru a Kolumbii (asi 23-tis. používateľov), pričom jazyk tucano sa v tejto oblasti používa ako lingua franca. Makropanosko-tacanaská jazyková rodina zahŕňa okolo 30 vzdialenejšie príbuzných jazykov v severozápadnej Brazílii, vo východnom Peru a v západnej Bolívii (asi 39-tis. používateľov). Z ostatných juhoamerických indiánskych jazykov je dôležitá araukánčina (mapudungun), ktorou sa hovorí v oblasti stredného Čile a Argentíny (asi 440-tis. používateľov).

Gramatika juhoamerických indiánskych jazykov sa vyznačuje skôr rozmanitosťou ako spoločnými črtami. Pravdepodobne najpočetnejšie sú jazyky využívajúce iba prípony (quechumaraské a huitotoské) alebo prevažne prípony (arawacké a panoské), vyskytujú sa však aj jazyky, ktoré využívajú málo predpôn i prípon (geské, karibské, tupijské). Čisto predponové jazyky sú v Južnej Amerike neznáme, zriedkavé sú aj jazyky bez prípon (ona a tehuelche). Počet foném sa pohybuje od 17 (arawacký jazyk campa) po 42 (quechumaraský jazyk jaqaru). Pádové významy sa obyčajne vyjadrujú sufixmi alebo postpozíciami. Časté je podmetné i predmetné časovanie, bežne sa vyskytujú kategórie času a vidu. Veľké rozdiely badať v tvorbe slov. Veľa jazykov je aglutinujúcich (kečuánčina, araukánčina, panoské jazyky). V juhoamerických indiánskych jazykoch sa vyskytujú slová (dotýkali sa všetkých oblastí slovnej zásoby) prevzaté najmä z oblastí, kde boli v intenzívnom kontakte so španielčinou a s portugalčinou a kde žije značný počet dvojjazyčného obyvateľstva. Vplyv juhoamerických indiánskych jazykov na miestnu španielčinu a portugalčinu bol taktiež výrazný, napr. z tupijčiny pochádza väčšina indiánskych slov vyskytujúcich sa v portugalčine používanej v Brazílii, z guaraníjčiny zasa väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v Paraguaji a severovýchodnej Argentíne a z kečuánčiny väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v oblasti na juh od Kolumbie (po Čile a Argentínu). Okrem španielčiny a portugalčiny prebrali slová z juhoamerických indiánskych jazykov i ďalšie európske jazyky, a to najviac z arawackého jazyka taino (napr. bataty, kanoe, kolibrík, tabak), menej z kečuánskeho jazyka (kondor, pampa, vikuňa) a tupijských jazykov (jaguár, tapír, tukan). Väčšina juhoamerických indiánskych jazykov nemá písomnú tradíciu, z predkolumbovského obdobia je známy len jeden základný typ starého písma nazývaného andské písmo (hieroglyfické písmo na zápis textu v kečuánskom a aymarskom jazyku).

Text hesla

juhoamerické indiánske jazyky — jazyky pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky (→ Juhoamerickí Indiáni). Údaje o ich počte sú rozdielne. Najčastejšie sa uvádza vyše 500 juhoamerických indiánskych jazykov doložených jazykovým materiálom, celkove sa však ich počet odhaduje na 1 500 až vyše 2 000, pretože nie vždy je možné rozlíšiť medzi jazykom a dialektom. Nejednotné sú aj údaje o počte ich používateľov, ktoré sa často výrazne odlišujú. Odhaduje sa, že v predkolumbovskom období hovorilo juhoamerickými indiánskymi jazykmi 10 – 20 mil. ľudí, v súčasnosti nimi hovorí asi 13 – 16 mil. ľudí. Podobná nejednotnosť existuje aj v názvoch jazykových rodín a jednotlivých jazykov.

Prvá všeobecná klasifikácia juhoamerických indiánskych jazykov je z 1891 a pochádza od amerického archeológa a etnológa Daniela Garrisona Brintona (*1837, †1899), ďalšie vypracovali 1924 francúzsky etnológ Paul Rivet (*1876, †1958), 1935, 1939, 1944, 1950 (spolu s Rivetom) a 1968 český lingvista Čestmír Loukotka (*1895, †1966), 1956 a 1987 americký lingvista Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) a 1959 ďalší americký lingvista Morris Swadesh (*1909, †1967). Súčasná klasifikácia je založená na zhodách v triedení Č. Loukotku (1968), J. H. Greenberga (1987) a M. Swadesha (1959). Podľa nich sa všetky zdokumentované juhoamerické indiánske jazyky delia na 118 genetických jednotiek, z ktorých je 70 izolovaných jazykov a 48 skupín pozostáva najmenej z 2 jazykov. Viacerí vedci zastávajú názor, že všetky juhoamerické indiánske jazyky sú si príbuzné, ale značne sa líšia v detailoch. Najvýznamnejšími jazykovými rodinami juhoamerických indiánskych jazykov sú makročibčská (→ makročibčské jazyky), arawacká (→ arawacké jazyky), karibská (→ karibské jazyky), tupijská (→ tupijské jazyky), makro-geská (→ makro-ge), quechumaraská (→ quechumaraské jazyky), tucanoská (→ tucanoské jazyky) a makropanosko-tacanaská (→ makropanosko-tacanaské jazyky), z iných jazykových oblastí araukánsky jazyk. Väčšina malých jazykových rodín a izolovaných jazykov sa vyskytuje v nížinách, ktoré tvoria oblúk (s centrom na Amazonke) od Venezuely po Bolíviu (zahŕňajú i hraničné oblasti Brazílie). V povodí Amazonky prežíva okrem niekoľkých jazykových rodín viac ako 10 geneticky izolovaných jazykov, pričom mnohé sú zdokumentované len čiastočne a zväčša sú ohrozené, majú však veľký význam z hľadiska výskumu, pretože obsahujú prvky, ktoré sú v rámci jazykových univerzálií výnimočné.

Do makročibčskej jazykovej rodiny patrí asi 40 jazykov, ktorými sa hovorí nielen v juhoamerických štátoch Kolumbia, Ekvádor a Venezuela, ale aj v stredoamerických štátoch Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Najpoužívanejšími makročibčskými jazykmi sú jazyk guaymí (asi 160-tis. hovoriacich) v strednej Paname a miskito (100-tis.) v Nikarague a Hondurase. Čibčským jazykom hovorilo v čase conquisty v horských oblastiach severných Ánd takmer 300-tis. ľudí, ale už 1765 tento jazyk zanikol. Arawacké jazyky boli kedysi rozšírené od Floridy (resp. Kuby a Bahám) v Severnej Amerike po súčasnú paraguajsko-argentínsku hranicu a od predhoria Ánd po Atlantický oceán. Doložených je vyše 55 jazykov, mnohými sa v súčasnosti ešte hovorí. Okrem wayúštiny (wayuunaiki; asi 300-tis. používateľov) v Kolumbii a vo Venezuele používa ďalších okolo 27 nepočetných skupín arawacké jazyky v Brazílii, Peru, Bolívii, Kolumbii, Venezuele, Guyane, Francúzskej Guyane a Suriname (spolu asi 122-tis. používateľov). Hovorilo sa nimi i na Antilách, kde prevažoval jazyk taino (prvý indiánsky jazyk, s ktorým prišli do styku Španieli). Karibskými jazykmi, ktorých je približne 50, sa hovorilo najmä severne od Amazonky, zasahovali však až do brazílskeho štátu Mato Grosso. V súčasnosti sú zastúpené len nepočetne (asi 36-tis. používateľov) najmä vo Venezuele a v Kolumbii a pomaly zanikajú. Tupijská jazyková rodina je rozsiahla, zahŕňa okolo 50 jazykov, ktorými sa hovorilo južne od Amazonky, od Ánd po Atlantický oceán a Río de la Plata (výnimky tvoria jazyky emerillon a oyampi vo Francúzskej Guyane a v severovýchodnej Brazílii). Jazyk tupinambá, ktorým sa hovorilo pri pobreží Atlantického oceána v období objavenia Ameriky, sa stal v modifikovanej poportugalčenej podobe linguou francou (prostriedkom komunikácie medzi Európanmi a Indiánmi i medzi Indiánmi navzájom). Tupijčinu (už zaniknutá) používali portugalskí misionári v 17. – 18. stor. a vznikla v nej rozsiahla literatúra. Guaraníjčina bola zasa jazykom jezuitských misií, tiež v nej vznikala bohatá literatúra, a to až do 1768, keď boli misie zrušené a jezuiti vyhnaní, udržala sa však v Paraguaji ako jazyk obyvateľstva s neindiánskou kultúrou a v súčasnosti je jediným celonárodným indiánskym jazykom (→ guaraníjsky jazyk). Počet ostatných tupijských jazykov výrazne klesol (hovorí nimi približne 400-tis. Indiánov). Makro-geská jazyková rodina je geograficky najkompaktnejšia. Jazyky, ktoré do nej patria, sú súvislo rozšírené vo vnútrozemí východnej Brazílie takmer až po Uruguaj (výnimku tvorí jazyk chuquitano v bolívijskom Gran Chacu). Hovorí nimi asi 82-tis. ľudí, z toho geskými jazykmi okolo 38-tis. Jazykmi quechumaraskej jazykovej rodiny hovorí zo všetkých indiánskych jazykov najväčší počet ľudí, a to najmä vo vysokohorských oblastiach Ánd od južnej Kolumbie po severnú Argentínu. Pozostáva z kečuánskeho (asi 14 mil. používateľov) a aymarského (asi 2,2 mil.) jazyka a jazyka jaqaru (jaqaru-kawki; asi 2-tis. používateľov v Peru). Kečuánčina odolala nátlaku španielčiny, navyše od čias Inkov do súčasnosti sa zvýšil počet jej používateľov, keď si ju osvojili príslušníci iných skupín. Jazykmi tucanoskej jazykovej rodiny hovoria príslušníci viacerých príbuzných skupín v severozápadnej Amazónii, najmä v Brazílii, Peru a Kolumbii (asi 23-tis. používateľov), pričom jazyk tucano sa v tejto oblasti používa ako lingua franca. Makropanosko-tacanaská jazyková rodina zahŕňa okolo 30 vzdialenejšie príbuzných jazykov v severozápadnej Brazílii, vo východnom Peru a v západnej Bolívii (asi 39-tis. používateľov). Z ostatných juhoamerických indiánskych jazykov je dôležitá araukánčina (mapudungun), ktorou sa hovorí v oblasti stredného Čile a Argentíny (asi 440-tis. používateľov).

Gramatika juhoamerických indiánskych jazykov sa vyznačuje skôr rozmanitosťou ako spoločnými črtami. Pravdepodobne najpočetnejšie sú jazyky využívajúce iba prípony (quechumaraské a huitotoské) alebo prevažne prípony (arawacké a panoské), vyskytujú sa však aj jazyky, ktoré využívajú málo predpôn i prípon (geské, karibské, tupijské). Čisto predponové jazyky sú v Južnej Amerike neznáme, zriedkavé sú aj jazyky bez prípon (ona a tehuelche). Počet foném sa pohybuje od 17 (arawacký jazyk campa) po 42 (quechumaraský jazyk jaqaru). Pádové významy sa obyčajne vyjadrujú sufixmi alebo postpozíciami. Časté je podmetné i predmetné časovanie, bežne sa vyskytujú kategórie času a vidu. Veľké rozdiely badať v tvorbe slov. Veľa jazykov je aglutinujúcich (kečuánčina, araukánčina, panoské jazyky). V juhoamerických indiánskych jazykoch sa vyskytujú slová (dotýkali sa všetkých oblastí slovnej zásoby) prevzaté najmä z oblastí, kde boli v intenzívnom kontakte so španielčinou a s portugalčinou a kde žije značný počet dvojjazyčného obyvateľstva. Vplyv juhoamerických indiánskych jazykov na miestnu španielčinu a portugalčinu bol taktiež výrazný, napr. z tupijčiny pochádza väčšina indiánskych slov vyskytujúcich sa v portugalčine používanej v Brazílii, z guaraníjčiny zasa väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v Paraguaji a severovýchodnej Argentíne a z kečuánčiny väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v oblasti na juh od Kolumbie (po Čile a Argentínu). Okrem španielčiny a portugalčiny prebrali slová z juhoamerických indiánskych jazykov i ďalšie európske jazyky, a to najviac z arawackého jazyka taino (napr. bataty, kanoe, kolibrík, tabak), menej z kečuánskeho jazyka (kondor, pampa, vikuňa) a tupijských jazykov (jaguár, tapír, tukan). Väčšina juhoamerických indiánskych jazykov nemá písomnú tradíciu, z predkolumbovského obdobia je známy len jeden základný typ starého písma nazývaného andské písmo (hieroglyfické písmo na zápis textu v kečuánskom a aymarskom jazyku).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

, . Juhoamerické indiánske jazyky [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-04-08]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/juhoamericke-indianske-jazyky