JHVH

JHVH — tetragram (štyri hebrejské spoluhlásky: jod, he, vav, he) označujúci v Tanachu vlastné Božie meno. Toto meno sa zásadne nevyslovuje, mohol ho vysloviť len veľkňaz v období prvého jeruzalemského Chrámu, a to raz do roka na Deň zmierenia (Jom kipur). Pretože hebrejské písmo nemá osobitné znaky pre samohlásky (základné biblické texty boli vokalizačnými značkami doplnené až v 6. – 9. stor.; → mazora) a správnu výslovnosť ovládali len veľkňazi, vznikla v kresťanstve mylná tradícia čítať tetragram JHVH ako Jehova, príp. Jahve. — Pôvod a význam Božieho mena JHVH je neistý. Podľa biblickej etymológie (2 M 3,14) môže znamenať Ja som, ktorý som, resp. Som ten, ktorý som (hebr. Ehje ašer Ehje), podľa iných výkladov vyjadruje aj tri časové roviny — Bol, Je a Bude (t. j. Večný), ako aj Ten, ktorý povoláva k existencii, ktorý sa zjavuje a ktorý stále zostáva (čiže živý Boh) alebo Ten, ktorý dáva život, ale aj spasiteľský zámer Boha v dejinách i v prítomnosti židovského národa, podľa učencov Talmudu poukazuje na Božiu lásku na rozdiel od mena Él (resp. El, Eloha, hebr. Eloah), ktoré sa vzťahuje na Božiu spravodlivosť. Pravdepodobne z úcty k Bohu bola správna výslovnosť Božieho mena JHVH okolo 3. stor. n. l. nahradená slovom Adonaj (Adonai, môj Pán).