jeruzalemský Chrám

Text hesla

jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš — hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 – 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 – 19), Chrám mal byť sídlom Boha. Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26). Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 – 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh. Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu. Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky. Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám. Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky. Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 – 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi). Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých. Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste. Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al–Aksá a 691 – 692 (alebo 687 – 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. aj významné pútnické miesto), a rozsiahle zaklenuté podzemné priestory v súčasnosti nazývané Šalamúnove stajne (dnes súčasť mešity al-Marwáni z 1996).

Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim). V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat. axis mundi) spájajúca nebesá a podsvetie (→ Nebeský Jeruzalem).

Popis ilustrácie

Model Chrámu s pevnosťou Antonia (vpravo) a okolitými štvrťami Starého mesta, rekonštrukcia stavu z neskorého obdobia Druhého Chrámu, pohľad z východnej strany, Izraelské múzeum, Jeruzalem

Text hesla

jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš — hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 – 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 – 19), Chrám mal byť sídlom Boha. Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26). Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 – 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh. Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu. Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky. Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám. Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky. Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 – 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi). Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých. Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste. Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al–Aksá a 691 – 692 (alebo 687 – 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. aj významné pútnické miesto), a rozsiahle zaklenuté podzemné priestory v súčasnosti nazývané Šalamúnove stajne (dnes súčasť mešity al-Marwáni z 1996).

Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim). V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat. axis mundi) spájajúca nebesá a podsvetie (→ Nebeský Jeruzalem).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jeruzalemský Chrám [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jeruzalemsky-chram