jazykový znak

jazykový znak — jazykový výraz, ktorý zastupuje čokoľvek, o čom sa dá hovoriť. Učenie o jazykovom znaku v tomto zmysle sa v rámci európskej kultúry nachádza v stoickej filozofickej škole, v ktorej sa začala rozvíjať semiotika ako všeobecná náuka o znakoch. Od stoikov pochádza základná terminológia: znak (gr. sémeion) je vytvorený vzťahom medzi označujúcim, čiže signifikantom (gr. sémainon) a označovaným, čiže signifikátom (gr. sémainomenon). Signifikát chápali ako obsah znaku a objekt, na ktorý sa obsah vzťahuje, nazvali denotát (gr. tynchanon). Tieto pojmy sú základom modelu jazykového znaku známeho ako tzv. semiotický trojuholník jazykovedcov Ch. K. Ogdena a I. A. Richardsa. V ich terminológii sa znak určuje vzťahmi medzi symbolom (signifikantom), referentom (denotátom) a pojmom (signifikátom); symbol je zastupovaný referentom, ale prostredníctvom pojmu, napr. výraz (symbol) strom sa prostredníctvom pojmu strom vzťahuje na referent, čiže na objekt strom, a tak ho zastupuje.

Zakladateľ semiotiky a modernej jazykovedy F. de Saussure zdôrazňoval psychickú povahu znaku, takže odhliadol od referenta, z čoho vyplynulo, že jazykový znak ako psychická jednotka zjednocuje pojem a akustický obraz jazykového výrazu. Tieto komponenty jazykového znaku pomenoval ako signifié (označované) a signifiant (označujúce), teda jazykový znak je určený vzájomným asociačným vzťahom medzi označujúcim a označovaným. Dôležitý je poznatok, že jazykový znak je arbitrárny, t. j. vzťah medzi označujúcim a označovaným je ľubovoľný, nie kauzálny (príčinný), čo dokazujú rozličné označujúce, napr. slov. strom, nem. Baum, maď. fa ap., vzťahujúce sa na to isté označované. Nadväzuje sa na otázku známu už v starej gréckej filozofii v podobe protikladu medzi názorom spätým s výrazom fysei (vzťah medzi označujúcim a označovaným je fyzický, t. j. prirodzený) a názorom thesei (konvenčný, dohodnutý vzťah). V súčasnosti sa všeobecne prijíma poznanie, že jazykový znak je arbitrárny a konvenčný.

Skúma sa aj otázka, či jazykový znak tvorí len označujúce alebo označujúce spolu s označovaným (ako to naznačil F. de Saussure), pričom boli vypracované dve teórie: a) unilaterálna založená na prístupe z pozície pozorovateľa jazykového znaku v komunikácii, ktorý vníma znakové formy a registruje, že komunikanti ich na niečo vzťahujú; z tohto hľadiska sa tieto formy javia ako znaky, ktoré niečo označujú; b) bilaterálna zodpovedajúca vnímaniu jazykového znaku v komunikácii samotnými komunikantmi, ktorí s akustickými obrazmi znakových foriem asociačne spájajú pojmy, čiže jazykový znak je dvojstranne konštituovaný; táto bilaterálna jednotka sa vzťahuje na príslušný objekt.

V tejto súvislosti existujú dva základné prejavy jazykového znaku, a to: abstraktný (psychická jednotka u F. de Saussura) a konkrétny (materializovaný), ktorý pozorovateľ vníma akusticky, resp. opticky. Z hľadiska opozície všeobecné – konkrétne sa rozlišuje typový jazykový znak (angl. type) vzťahujúci sa na celú triedu objektov, ktoré zodpovedajú danému pojmu. Tento znak designuje (→ designácia) triedu objektov, pričom trieda sa označuje ako designát; a textový jazykový znak (angl. token) vzťahujúci sa na jeden prvok triedy (napr. tá kniha) alebo na istý výsek triedy (napr. tri knihy, knihy v mojej knižnici). V tomto prípade jazykový znak denotuje (→ denotácia) objekty, ktoré sa nazývajú denotáty, resp. referenty.

V jazyku sú rozličné typy znakov. Klasická typológia Ch. W. Morrisa vyčleňuje tri typy jazykových znakov, a to: indexikálne, ktoré denotujú len jednotlivé objekty, napr. ten, tá, to; keďže im chýba signifikát, ide o znaky v redukovanom zmysle; charakterizačné, ktoré sa vzťahujú na triedu rovnorodých objektov charakterizovaných spoločnými vlastnosťami, napr. rieka a strom; univerzálne, ktoré sa aplikujú na ľubovoľné objekty bez ohľadu na ich charakterizačné vlastnosti, napr. niečo, všetko; ani tieto znaky nemajú signifikát.

Významným príspevkom k poznaniu jazykového znaku je výklad Ch. S. Peircea, v ktorom sa kladie dôraz na to, že znak zastupuje niečo pre niekoho v istom ohľade. Berie sa do úvahy aj interpret a interpretant. Nič nie je znakom, pokiaľ nie je ako znak interpretované, takže znak jestvuje len vo vedomí interpreta, ktorý tento vzťah navodzuje. Znak nezastupuje objekt z každého hľadiska. S tým súvisí pojem interpretant, t. j. znak, ktorým interpret dáva najavo, ako interpretuje daný znak, resp. v akom zmysle pre neho platí, že znak zastupuje niečo v istom ohľade. Termínom interpretant sa vystihuje, ako to interpret dáva najavo, napr. cudzím výrazom, parafrázou, definíciou ap., teda inými výrazmi vzťahujúcimi sa na ten istý objekt, napr. ako interpretuje znak pes – dáva to najavo anglickým výrazom dog, parafrázou zviera, ktoré šteká ap. Pretože interpretant je tiež znak, podlieha interpretácii, ktorá vedie k ďalšiemu interpretantu, atď. Znak predpokladá reťazec interpretácií, ktoré navodzujú ďalšie a ďalšie interpretanty. Ch. S. Peirce označil tento reťazec ako neohraničenú semiózu (znakový proces).

Prihliadajúc aj na to, že jazykový znak funguje v komunikácii, v ktorej plní isté funkcie, do pozornosti sa dostávajú jeho funkčné hľadiská, na ktoré je orientovaný model jazykového znaku K. L. Bühlera. Tento klasický funkčný model zahŕňa tri prejavy jazykového znaku so zreteľom na jeho tri základné funkcie, a to symbol (so zreteľom na to, že zobrazuje skutočnosť), symptóm (na základe toho, že prostredníctvom neho hovoriaci vyjadruje obsah svojho vnútorného sveta) a signál (s ohľadom na to, že prostredníctvom neho sa apeluje na príjemcu). Jazykový znak má zobrazovaciu, vyjadrovaciu a apelovú funkciu. Pri zobrazovacej funkcii jazykového znaku sa rieši jav, keď objekt, ktorý sa zobrazuje, môže byť tiež interpretovaný ako znak, a teda môže nadobudnúť povahu signifikanta, napr. jazykový znak pes označuje zviera pes, ktorý sa interpretuje ako verné, najlepší priateľ človeka ap. Tento jav sa terminologicky vysvetľuje tak, že znak pes designuje triedu psov a môže denotovať jednotlivé psy a navyše konotuje (→ konotácia) spomínané vlastnosti psa, čiže verný, najlepší priateľ človeka ap. sú konotáty znaku pes. Základné stránky jazykového znaku teda zahŕňajú formu znaku, t. j. jeho signifikantnú zložku, jeho sémantiku v najširšom zmysle a jeho pragmatický aspekt, čiže jeho vzťah k používateľom. Jazykový znak je včlenený do siete vzťahov s inými jazykovými znakmi, a to do syntaktického aj paradigmatického vzťahu, a tak k jeho základným stránkam patria aj syntaktický aspekt, v ktorom sa prejavuje jeho kombinovateľnosť s inými jazykovými znakmi pri jeho používaní v komunikácii, a paradigmatický aspekt, v ktorom sa odráža jeho asociačná zviazanosť s inými jazykovými znakmi v rámci danej sústavy jazykových znakov.