jazykový relativizmus

jazykový relativizmus — teória, podľa ktorej jazyk ovplyvňuje myslenie. W. Humboldt v práci O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu (Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaues und ihren Einfluss auf die geistige Entwickelung des Menschengeschlechts, 1836; slov. 2000) rozvinul koncepciu vnútornej formy, ktorá sa niekedy interpretuje v zmysle jazykového relativizmu. Na neho nadviazali tzv. neohumboldtovci, najmä L. Weisgerber so svojím jazykovým obrazom sveta, ale aj Jost Trier (*1894, †1970), Gunther Karl Julius Ipsen (*1899, †1984), Walter Porzig (*1895, †1961), Walther von Wartburg (*1888, †1971) a i. Ďalší relativistický smer vznikol v 20. stor. v USA nezávisle od humboldtovského prúdu a stal sa známym ako teória jazykovej relativity alebo Sapirova-Whorfova hypotéza. Rozpracoval ju americký jazykovedec, pôvodne chemický inžinier B. L. Whorf, ktorý sa inšpiroval myšlienkami amerického jazykovedca E. Sapira. Sústreďoval sa najmä na výskum gramatiky a lexiky (sémantickej štruktúry) viacerých eskimáckych a indiánskych jazykov, najmä jazyka hopi. Na základe ich štúdia prišiel k názoru, že (materinský) jazyk určuje spôsob, akým ľudia vnímajú okolitý svet a štrukturalizujú skúsenosť. Podľa neho v jazyku jednotlivca jestvujú aj myšlienky, ktoré môže pochopiť iba ten, kto hovorí tým istým jazykom. Whorfove empirické výskumné výsledky exotických jazykov boli neskôr spochybnené, resp. vysvetlené inak (Ekkehart Malotki, *1938). V súčasnosti sa akceptuje tzv. mierny variant teórie jazykového relativizmu, ktorý uznáva prítomnosť obojstranných vplyvov medzi jazykom a myslením, pričom rozhodujúce je pôsobenie myslenia na jazyk a nie opačne. Mierny variant tejto koncepcie sa nazýva aj jazykový relativizmus (angl. linguistic relativism) a extrémny variant jazykový determinizmus (angl. linguistic determinism), ktorý používal už aj W. Humboldt, ale empirický dôkaz tejto teórie doteraz nejestvuje. Sapirova-Whorfova hypotéza v extrémnom variante navyše vedie k presvedčeniu o zásadnej nepreložiteľnosti textov z jedného jazyka do iného, a teda zasahuje aj do teórie prekladu.