jazyková typológia

Text hesla

jazyková typológia — systém (resp. viacero systémov) klasifikácie jazykov na základe gramatických znakov. Typologická klasifikácia sa líši od genetickej klasifikácie, ktorá triedi jazyky do jazykových rodín primárne podľa pôvodu, t. j. podľa prajazykov, a od areálnej (zemepisnej) klasifikácie, ktorá zoskupuje jazyky do jazykových zväzov na základe podobností vzniknutých ako výsledok kontaktov. K prvým typológiám patrí jazyková typológia vypracovaná A. W. Schlegelom a W. Humboldtom, podľa ktorých sa jazyky na základe morfologických kritérií členia na syntetické a analytické. Syntetické jazyky vyjadrujú vzťahy (aspoň sčasti) afixmi; patria sem flektívne (→ flektívny typ jazyka, napr. slovenčina), aglutinačné (→ aglutinačný typ jazyka, napr. maďarčina alebo turečtina) a polysyntetické jazyky (skladajúce rôzne kmene slov do slova, ktoré tak tvorí vetu, napr. irokézske jazyky). Analytické jazyky používajú na vyjadrenie syntaktických funkcií slovosledné pravidelnosti alebo neviazané funkčné slová; patrí sem skupina izolovaných jazykov (napr. čínština). Uvedené schémy sú len prototypové, v skutočnosti tzv. čisté typy jazykov nejestvujú. Vychádzajúc z tézy, že vlastnosti jazykov ako izolovanosť, aglutinatívnosť a flektívnosť sú zastúpené v jazykoch v rôznej miere, vypracoval Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) škálu 10 hodnôt morfologických a syntaktických vlastností, ktoré umožňujú presnejšie merať a exaktnejšie porovnávať jazyky navzájom. Túto koncepciu podrobnejšie pomocou numerickej taxonómie prepracovali Gabriel Altmann (*1931) a Werner Lehfeldt (*1943). Pokrok v jazykovej typológii predstavuje aj slovosledná typológia J. H. Greenberga, ktorý sa opieral o syntaktické kritériá a jazyky klasifikoval pomocou následnosti podmetu (subjekt, S), predmetu (objekt, O) a prísudku (sloveso, verbum, V) v jednotlivých jazykoch. Podľa toho potom rozlíšil jazyky SVO (napr. angličtina, čínština a slovenčina), jazyky SOV (napr. turečtina, japončina a latinčina) a jazyky VSO (napr. waleština a tagalogčina). Relačná typológia (morfosyntaktického typu) člení jazyky na akuzatívne, ktoré sa vyznačujú tým, že pôvodca deja (agens) je podmetom (patrí k nim väčšina európskych jazykov vrátane slovenčiny), a ergatívne, pri ktorých pôvodca deja (agens) nie je podmetom, ale predmetom v osobitnom páde ergatíve.

Text hesla

jazyková typológia — systém (resp. viacero systémov) klasifikácie jazykov na základe gramatických znakov. Typologická klasifikácia sa líši od genetickej klasifikácie, ktorá triedi jazyky do jazykových rodín primárne podľa pôvodu, t. j. podľa prajazykov, a od areálnej (zemepisnej) klasifikácie, ktorá zoskupuje jazyky do jazykových zväzov na základe podobností vzniknutých ako výsledok kontaktov. K prvým typológiám patrí jazyková typológia vypracovaná A. W. Schlegelom a W. Humboldtom, podľa ktorých sa jazyky na základe morfologických kritérií členia na syntetické a analytické. Syntetické jazyky vyjadrujú vzťahy (aspoň sčasti) afixmi; patria sem flektívne (→ flektívny typ jazyka, napr. slovenčina), aglutinačné (→ aglutinačný typ jazyka, napr. maďarčina alebo turečtina) a polysyntetické jazyky (skladajúce rôzne kmene slov do slova, ktoré tak tvorí vetu, napr. irokézske jazyky). Analytické jazyky používajú na vyjadrenie syntaktických funkcií slovosledné pravidelnosti alebo neviazané funkčné slová; patrí sem skupina izolovaných jazykov (napr. čínština). Uvedené schémy sú len prototypové, v skutočnosti tzv. čisté typy jazykov nejestvujú. Vychádzajúc z tézy, že vlastnosti jazykov ako izolovanosť, aglutinatívnosť a flektívnosť sú zastúpené v jazykoch v rôznej miere, vypracoval Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) škálu 10 hodnôt morfologických a syntaktických vlastností, ktoré umožňujú presnejšie merať a exaktnejšie porovnávať jazyky navzájom. Túto koncepciu podrobnejšie pomocou numerickej taxonómie prepracovali Gabriel Altmann (*1931) a Werner Lehfeldt (*1943). Pokrok v jazykovej typológii predstavuje aj slovosledná typológia J. H. Greenberga, ktorý sa opieral o syntaktické kritériá a jazyky klasifikoval pomocou následnosti podmetu (subjekt, S), predmetu (objekt, O) a prísudku (sloveso, verbum, V) v jednotlivých jazykoch. Podľa toho potom rozlíšil jazyky SVO (napr. angličtina, čínština a slovenčina), jazyky SOV (napr. turečtina, japončina a latinčina) a jazyky VSO (napr. waleština a tagalogčina). Relačná typológia (morfosyntaktického typu) člení jazyky na akuzatívne, ktoré sa vyznačujú tým, že pôvodca deja (agens) je podmetom (patrí k nim väčšina európskych jazykov vrátane slovenčiny), a ergatívne, pri ktorých pôvodca deja (agens) nie je podmetom, ale predmetom v osobitnom páde ergatíve.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jazyková typológia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jazykova-typologia