jazyková politika

Text hesla

jazyková politika — systém opatrení podložených dlhodobejšou koncepciou týkajúcou sa funkčného rozdelenia jazykov, ako aj jazykových podsystémov a jazykových noriem. Niekedy sa v rovnakom význame používa pojem jazykové plánovanie. V európskom kontexte sa jazyková politika týka: a) úprav vzťahu medzi jednotlivými jazykmi koexistujúcimi v rámci istej spoločnosti, teritória, regiónu ap., kde sa rieši problém úradného, oficiálneho, vyučovacieho, resp. aj liturgického jazyka, možnosti vydávania časopisov, kníh a odbornej literatúry v istom jazyku, prístupu istých jazykov do rozhlasu a televízie ap.; b) riešenia vzťahu medzi spisovným a nespisovným jazykom; c) riešenia vzťahu medzi písaným a hovoreným jazykom, t. j. otázok písma, pravopisných a výslovnostných noriem, transkripcie cudzích slov v jazyku ap.; d) regulácie tvorby slovnej zásoby, najmä preberania slov z cudzích jazykov; e) usmerňovania pri používaní medzinárodných prostriedkov jazykovej komunikácie, tzv. plánových jazykov (napr. esperanta) a tzv. svetových jazykov, ako aj pri ich výučbe ap. Obvykle aj v rámci tej istej spoločnosti, teritória či národa existuje viac prístupov k jazykovým otázkam, a teda aj viac jazykových politík. Všeobecne sa jazyková politika rozdeľuje na konzervatívnu, ktorá kladie dôraz na stabilitu jazykových noriem a striktne kontroluje slovnú zásobu spisovného jazyka, a jazykovú politiku otvorenú zmenám. Jazykové politiky puristického zamerania sa usilujú o jasné vymedzenie istého jazyka v oblasti lexiky a gramatiky voči príbuzným alebo svetovým jazykom, liberálnejšie jazykové politiky pripúšťajú vplyv iných jazykov na slovnú zásobu jazyka. Súčasťou demokratickej jazykovej politiky je aj podpora nerozvinutých jazykov (napr. rómčiny). Diskriminujúca jazyková politika sa usiluje o vytláčanie minoritných jazykov alebo nekodifikovaných jazykových foriem na okraj záujmu spoločnosti. Dejiny jazykovej politiky sú známe už od antiky, rozvíjali ju intenzívne najmä cirkvi. V sekularizovanej podobe sa jej začiatky spájajú s Talianskom v období renesancie a s Francúzskom v čase pôsobenia kardinála de Richelieu (1. polovica 17. stor.), keď vznikli prvé inštitúcie dbajúce na čistotu jazyka a vydávajúce slovníky spisovného jazyka i rôzne jazykové príručky.

Text hesla

jazyková politika — systém opatrení podložených dlhodobejšou koncepciou týkajúcou sa funkčného rozdelenia jazykov, ako aj jazykových podsystémov a jazykových noriem. Niekedy sa v rovnakom význame používa pojem jazykové plánovanie. V európskom kontexte sa jazyková politika týka: a) úprav vzťahu medzi jednotlivými jazykmi koexistujúcimi v rámci istej spoločnosti, teritória, regiónu ap., kde sa rieši problém úradného, oficiálneho, vyučovacieho, resp. aj liturgického jazyka, možnosti vydávania časopisov, kníh a odbornej literatúry v istom jazyku, prístupu istých jazykov do rozhlasu a televízie ap.; b) riešenia vzťahu medzi spisovným a nespisovným jazykom; c) riešenia vzťahu medzi písaným a hovoreným jazykom, t. j. otázok písma, pravopisných a výslovnostných noriem, transkripcie cudzích slov v jazyku ap.; d) regulácie tvorby slovnej zásoby, najmä preberania slov z cudzích jazykov; e) usmerňovania pri používaní medzinárodných prostriedkov jazykovej komunikácie, tzv. plánových jazykov (napr. esperanta) a tzv. svetových jazykov, ako aj pri ich výučbe ap. Obvykle aj v rámci tej istej spoločnosti, teritória či národa existuje viac prístupov k jazykovým otázkam, a teda aj viac jazykových politík. Všeobecne sa jazyková politika rozdeľuje na konzervatívnu, ktorá kladie dôraz na stabilitu jazykových noriem a striktne kontroluje slovnú zásobu spisovného jazyka, a jazykovú politiku otvorenú zmenám. Jazykové politiky puristického zamerania sa usilujú o jasné vymedzenie istého jazyka v oblasti lexiky a gramatiky voči príbuzným alebo svetovým jazykom, liberálnejšie jazykové politiky pripúšťajú vplyv iných jazykov na slovnú zásobu jazyka. Súčasťou demokratickej jazykovej politiky je aj podpora nerozvinutých jazykov (napr. rómčiny). Diskriminujúca jazyková politika sa usiluje o vytláčanie minoritných jazykov alebo nekodifikovaných jazykových foriem na okraj záujmu spoločnosti. Dejiny jazykovej politiky sú známe už od antiky, rozvíjali ju intenzívne najmä cirkvi. V sekularizovanej podobe sa jej začiatky spájajú s Talianskom v období renesancie a s Francúzskom v čase pôsobenia kardinála de Richelieu (1. polovica 17. stor.), keď vznikli prvé inštitúcie dbajúce na čistotu jazyka a vydávajúce slovníky spisovného jazyka i rôzne jazykové príručky.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jazyková politika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jazykova-politika