jazyková norma

Text hesla

jazyková norma — podľa teórie spisovného jazyka pražskej lingvistickej školy súbor jazykových prostriedkov, ktoré jazykové spoločenstvo pravidelne používa a považuje ich za záväzné. Postupom času sa tento pojem rozšíril o pravidlá spájania jazykových prostriedkov, napr. o väzby slovies a adjektív, tvorenie slov, syntaktické schémy, podľa ktorých sa vytvárajú vety, začleňovanie nových slov do morfologického systému jazyka ap. Do jazykovej normy nepatria slová a tvary, ktoré možno utvoriť, ale tie, ktoré sa skutočne používajú, t. j. tie, ktoré sú všeobecne prijateľné a pociťujú sa ako relatívne záväzné. Jazyková norma je variantná a zároveň implicitná (uložená v mysliach hovoriacich príslušným jazykom), dlhodobo patrí k centrálnym pojmom teórie a praxe jazykovej kultúry a je predmetom skúmania a poznávania. Prameňom poznania normy spisovného jazyka je spisovný úzus, ktorý v súčasnosti tvoria predovšetkým písané a hovorené verejné (publicistické) prejavy a jazykové prejavy vzdelaných vrstiev. Oproti minulosti je už menej významným zdrojom umelecká literatúra aj preto, že autori umeleckých textov v nich využívajú všetky jazykové prostriedky (spisovné i nespisovné). Niektoré javy spisovnej normy sú kodifikované (zaznamenané) v autoritatívnych príručkách, ktoré sa usilujú odrážať spisovný úzus čo najpresnejšie. Jazykovedci môžu do spisovného úzu zasahovať prostredníctvom kodifikácie, a podporovať tým jeho ustálenosť, systémovosť a dynamiku a rozhodovať, ktoré varianty do spisovnej normy patria a ktoré nie. Vývoj chápania jazykovej normy ovplyvnilo zavedenie tzv. komunikačných noriem vnímaných ako pravidlá a zásady, podľa ktorých sa intuitívne volia jazykové prostriedky považované v danej situácii za vhodné, primerané, prípadne kultivované, prestížne či správne. V tomto zmysle sú komunikačné normy nadradené jazykovej norme.

Text hesla

jazyková norma — podľa teórie spisovného jazyka pražskej lingvistickej školy súbor jazykových prostriedkov, ktoré jazykové spoločenstvo pravidelne používa a považuje ich za záväzné. Postupom času sa tento pojem rozšíril o pravidlá spájania jazykových prostriedkov, napr. o väzby slovies a adjektív, tvorenie slov, syntaktické schémy, podľa ktorých sa vytvárajú vety, začleňovanie nových slov do morfologického systému jazyka ap. Do jazykovej normy nepatria slová a tvary, ktoré možno utvoriť, ale tie, ktoré sa skutočne používajú, t. j. tie, ktoré sú všeobecne prijateľné a pociťujú sa ako relatívne záväzné. Jazyková norma je variantná a zároveň implicitná (uložená v mysliach hovoriacich príslušným jazykom), dlhodobo patrí k centrálnym pojmom teórie a praxe jazykovej kultúry a je predmetom skúmania a poznávania. Prameňom poznania normy spisovného jazyka je spisovný úzus, ktorý v súčasnosti tvoria predovšetkým písané a hovorené verejné (publicistické) prejavy a jazykové prejavy vzdelaných vrstiev. Oproti minulosti je už menej významným zdrojom umelecká literatúra aj preto, že autori umeleckých textov v nich využívajú všetky jazykové prostriedky (spisovné i nespisovné). Niektoré javy spisovnej normy sú kodifikované (zaznamenané) v autoritatívnych príručkách, ktoré sa usilujú odrážať spisovný úzus čo najpresnejšie. Jazykovedci môžu do spisovného úzu zasahovať prostredníctvom kodifikácie, a podporovať tým jeho ustálenosť, systémovosť a dynamiku a rozhodovať, ktoré varianty do spisovnej normy patria a ktoré nie. Vývoj chápania jazykovej normy ovplyvnilo zavedenie tzv. komunikačných noriem vnímaných ako pravidlá a zásady, podľa ktorých sa intuitívne volia jazykové prostriedky považované v danej situácii za vhodné, primerané, prípadne kultivované, prestížne či správne. V tomto zmysle sú komunikačné normy nadradené jazykovej norme.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jazyková norma [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jazykova-norma