jazyková kultúra

jazyková kultúra —

1. stav (úroveň) prostriedkov národného jazyka, najmä jeho funkčne a štýlovo najrozvinutejšieho útvaru, a to spisovného jazyka; rozvíjanie a kultivovanie vyjadrovacích možností spisovného jazyka prostredníctvom slovníkov, gramatík, pravopisných a výslovnostných pravidiel či odporúčaní; stav a úroveň jazykových prejavov v rôznych sférach verejného a súkromného dorozumievania v písanej a hovorenej podobe; kultivovanie a rozvíjanie vyjadrovacích schopností a návykov, ktoré používatelia jazyka uplatňujú v najrôznejších sférach verejného a súkromného vyjadrovania. Jazyková kultúra sa v pôvodnom chápaní obmedzovala najmä na sféru spisovného jazyka. Teória jazykovej kultúry sa preto od začiatku spájala s teóriou spisovného jazyka a funkčnej štylistiky, pričom dôležitými nástrojmi sú kodifikačná a popularizačná činnosť a školská a mimoškolská jazyková výchova;

2. jazykovedný odbor, ktorý si všíma nielen úroveň jazykového vyjadrovania, ale usiluje sa aj o skvalitňovanie alebo rozvíjanie daného stavu. S tým súvisí aj chápanie jazykovej kultúry ako priestoru na isté regulovanie a kultivovanie jazyka, ktoré smeruje buď k premenám (niekedy k zásadnejším, spravidla však len k čiastkovým úpravám), alebo k zachovávaniu či k fixácii (ochrane) existujúceho stavu jazyka, resp. jeho hodnôt (skutočných či zdanlivých). Vonkajšie zásahy do jazyka sa uskutočňujú najmä pri tvorení nových slov, v pravopise, vo výslovnosti a v gramatike. V minulosti boli na Slovensku iniciátormi týchto zmien významní jednotlivci (A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. Hattala, S. Cambel, H. Bartek), v súčasnosti sú to zvyčajne jazykovedné inštitúcie, ktoré vydávajú slovníky, gramatiky, odborné časopisy, kodifikačné príručky a i. Teória jazykovej kultúry neskúma len vyjadrovacie možnosti, ktoré jazyk svojim používateľom poskytuje, ale aj spôsob, ako sa tieto možnosti konkrétne využívajú v jazykovej komunikácii, ktorá sa neobmedzuje iba na spisovný jazyk. Okrem jazykovej kultúry sa vyčleňuje kultúra vyjadrovania (kultúra rečových prejavov), v ktorej ide o rešpektovanie platnej kodifikácie, ale najmä o kultivovanosť založenú na primeranom používaní jazykových prostriedkov vzhľadom na istý komunikačný cieľ (v umeleckých a v dôverne či emocionálne ladených prejavoch vystupujú funkčne aj prostriedky nespisovných útvarov). Kým jazyková kultúra má prevažne inštitucionálnu povahu (výkladové slovníky a kodifikačné príručky vydávajú, resp. schvaľujú autoritatívne akademické či školské inštitúcie), kultúra vyjadrovania sa týka všetkých používateľov jazyka, a to najmä tých, ktorí svojimi verejnými prejavmi najviac ovplyvňujú súdobý jazykový úzus a postoje ľudí k nemu (pracovníci médií a vydavateľstiev, spisovatelia, prekladatelia, učitelia, politici a i.). Skúmanie predmetu teórie jazykovej kultúry spojené s normatívnymi aspektmi, t. j. s úsilím ovplyvňovať stav jazyka a správanie jeho používateľov, má dlhú tradíciu (od antiky), ale ako samostatný odbor sa teória jazykovej kultúry konštituovala až v 20. stor. Súčasťou tohto úsilia boli v jednotlivých obdobiach aj puristické tendencie (→ purizmus) vedúce buď k priamočiaremu spravidelňovaniu jazykových paradigiem, alebo k očisťovaniu domáceho jazyka od cudzích prvkov. Súčasná jazyková kultúra nenadväzuje na túto koncepciu, skôr vystupuje proti puristickým príkazom a zákazom, ktoré často obmedzovali rozvoj národného jazyka a jeho funkčnú diferenciáciu. Proti zväzujúcim puristickým kodifikáciám vystúpila už v 30. rokoch 20. stor. pražská lingvistická škola. Na Slovensku trval purizmus dlhšie, lebo v porovnaní s inými krajinami sa oneskoril jeho začiatok (jeho vrcholné obdobie bolo v 30. rokoch 20. stor.).