jazyková komunikácia

Text hesla

jazyková komunikácia — ústne alebo písomné sprostredkovanie informácií rečou. Jazykový komunikačný proces pozostáva z prvkov, ktorými sú účastníci komunikácie (hovoriaci – emitent, počúvajúci – adresát), obsah informácie, kódovanie a dekódovanie informácie pomocou prirodzeného kódu (jazyka). Základný komunikačný model predstavuje vzťah medzi vysielateľom (hovoriacim) a prijímateľom (počúvajúcim), medzi ktorými sa prenáša istá informácia (obsah). Jazyk je kód, ktorý sa chápe ako komplex znakov (signálov, symbolov) a pravidiel ich spájania. Vysielateľom signalizovaný obsah sa po prijatí prijímateľom spracúva, t. j. dekóduje a identifikuje. Fyzikálne nosiče, ktorými sa prekonáva priestorová vzdialenosť, sú kanál alebo médium. Jazyková komunikácia sa skúma v rámci teórie sociálnej komunikácie, sociálneho správania a sociálnych vzťahov ľudí. V rámci teórie rečových aktov sa jazyková komunikácia chápe ako sociálna interakcia. Teória jazykovej komunikácie vznikala v súvislosti s rozvojom kybernetiky a informatiky, resp. teórie informácie (od 40. rokov 20. stor.). Formám a účinkom jazykovej komunikácie sa venovala aj rétorika a teória sociálnej komunikácie. V 50. – 60. rokoch 20. stor. prispela do tohto výskumu aj semiotika. Matematická teória komunikácie sformulovala tzv. komunikačný model. Jeho lingvistické aspekty rozvinul v rámci teórie jazykových funkcií najmä R. O. Jakobson, ktorý rozšíril oznamovaciu, výrazovú a apelovú funkciu jazyka o fatickú, t. j. kontaktovú a metajazykovú funkciu. V 60. rokoch 20. stor. sa zvýšil záujem aj o masovú komunikáciu, jej vzťahom k spoločnosti sa zaoberá najmä sociológia. Analýzu obsahu a spracovania obsahu oznámenia skúma tzv. kritická lingvistika.

Text hesla

jazyková komunikácia — ústne alebo písomné sprostredkovanie informácií rečou. Jazykový komunikačný proces pozostáva z prvkov, ktorými sú účastníci komunikácie (hovoriaci – emitent, počúvajúci – adresát), obsah informácie, kódovanie a dekódovanie informácie pomocou prirodzeného kódu (jazyka). Základný komunikačný model predstavuje vzťah medzi vysielateľom (hovoriacim) a prijímateľom (počúvajúcim), medzi ktorými sa prenáša istá informácia (obsah). Jazyk je kód, ktorý sa chápe ako komplex znakov (signálov, symbolov) a pravidiel ich spájania. Vysielateľom signalizovaný obsah sa po prijatí prijímateľom spracúva, t. j. dekóduje a identifikuje. Fyzikálne nosiče, ktorými sa prekonáva priestorová vzdialenosť, sú kanál alebo médium. Jazyková komunikácia sa skúma v rámci teórie sociálnej komunikácie, sociálneho správania a sociálnych vzťahov ľudí. V rámci teórie rečových aktov sa jazyková komunikácia chápe ako sociálna interakcia. Teória jazykovej komunikácie vznikala v súvislosti s rozvojom kybernetiky a informatiky, resp. teórie informácie (od 40. rokov 20. stor.). Formám a účinkom jazykovej komunikácie sa venovala aj rétorika a teória sociálnej komunikácie. V 50. – 60. rokoch 20. stor. prispela do tohto výskumu aj semiotika. Matematická teória komunikácie sformulovala tzv. komunikačný model. Jeho lingvistické aspekty rozvinul v rámci teórie jazykových funkcií najmä R. O. Jakobson, ktorý rozšíril oznamovaciu, výrazovú a apelovú funkciu jazyka o fatickú, t. j. kontaktovú a metajazykovú funkciu. V 60. rokoch 20. stor. sa zvýšil záujem aj o masovú komunikáciu, jej vzťahom k spoločnosti sa zaoberá najmä sociológia. Analýzu obsahu a spracovania obsahu oznámenia skúma tzv. kritická lingvistika.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jazyková komunikácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jazykova-komunikacia