Jaspers, Karl

Jaspers, Karl, 23. 2. 1883 Oldenburg, Nemecko – 26. 2. 1969 Bazilej, Švajčiarsko — nemecký filozof a lekár. Pôvodne študoval právo, neskôr medicínu so špecializáciou na psychiatriu. Po absolvovaní štúdia (1909) pôsobil ako asistent na psychiatrickej klinike v Heidelbergu. V tom období sa zoznámil so sociológom M. Weberom, ktorý ho významne ovplyvnil. Po odchode z psychiatrickej praxe (1913) začal prednášať na univerzite v Heidelbergu psychopatológiu (habilitačná práca Všeobecná psychopatológia, Allgemeine Psychopathologie, 1913), od 1916 profesor psychológie. Spolupracoval s filozofom H. Rickertom, zaoberal sa psychoanalýzou a výkladom filozofických názorov (Psychológia svetonázorov, Psychologie der Weltanschauungen, 1919). R. 1919 sa zoznámil s M. Heideggerom, s ktorým ho viazalo hlboké priateľstvo až do Heideggerovho vstupu do NSDAP. R. 1920 sa stal profesorom filozofie. R. 1932 vyšlo jeho najvýznamnejšie dielo Filozofia (Philosophie, 3 zväzky). Po nástupe NSDAP k moci musel 1933 pre židovský pôvod manželky z univerzity odísť, 1943 mu bola zakázaná aj publikačná činnosť. Sklamaný z povojnového vývoja v Nemecku odišiel 1948 do Švajčiarska, kde pôsobil na univerzite v Bazileji (do 1961).

Predstaviteľ nemeckého existencializmu, na rozdiel od J.-P. Sartra je jeho existencialistická filozofia teistická. V nadväznosti na M. Heideggera sa východiskom jeho existencialistických úvah stalo rozlišovanie medzi dasein (bytím tu, tu-bytím, pobytom) a existenciou (jestvovaním). Dasein chápe ako jednoduchú, číru danosť týkajúcu sa akejkoľvek reality, teda ako priebeh udalostí vo svete a v časopriestore, ako temporálny život človeka, a označuje ho ako nevyhnutné prostredie na existenciu. Existencia je podľa neho presahovanie vlastnej situácie, autentické bytie jednotlivcov na základe skúsenosti slobody a možnosti, považuje ju za nezávislú, nanajvýš osobnú, neredukovateľnú a neodovzdateľnú. V oblasti etiky rozvinul v diele Otázka viny (Die Schuldfrage, 1946) koncepciu viny, ktorú rozdelil na kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú, zaoberá sa aj kolektívnou vinou Nemcov v 2. svetovej vojne. V otázke náboženstva explicitne odmietal náboženské doktríny vrátane osobného Boha, ovplyvnil však protestantskú teológiu prostredníctvom filozofie transcendencie a hranice ľudskej skúsenosti. Ďalšie významné práce: Rozum a existencia (Vernunft und Existenz, 1935; slov. 2003), Nietzsche: Úvod k pochopeniu jeho filozofovania (Nietzsche: Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936), Filozofia existencie (Existenzphilosophie, 1938), O počiatku a cieli dejín (Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949).