japonský jazyk

Text hesla

japonský jazyk, japončina, japonsky nihongo, nippongo — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v Japonsku a v Angaure (popri angaurčine, angličtine a palaučine), členskom štáte republiky Palau. Je materinským jazykom i japonských menšín v Brazílii, USA, Peru, Mexiku a i. Znalosť japonského jazyka ako druhého jazyka je rozšírená aj medzi najstaršou generáciou na Taiwane, v Kórei a Mikronézii, ktoré boli počas 2. svetovej vojny obsadené Japonskom. Otázka pôvodu a príbuznosti japonského jazyka s inými jazykmi nie je zatiaľ vyriešená. Príbuzenské zväzky sa hľadali napr. so sinotibetskou, s austronézskou, drávidskou a indoeurópskou jazykovou rodinou. Vierohodnejšie sú hypotézy o príbuzenstve japonského jazyka so susednými ázijskými jazykmi, predpokladá sa jeho príbuznosť s kórejčinou a s altajskou jazykovou rodinou (→ altajské jazyky). Hypotetické japonsko-kórejsko-altajské spoločenstvo sa údajne rozpadlo pred 6 tis. rokmi. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa japonský jazyk klasifikuje ako izolovaný. Dejiny japonského jazyka sa zvyčajne členia na 4 obdobia: staré (do 8. stor.), neskoré staré (9. – 11. stor.), stredné (12. – 16. stor.) a moderné (od 17. stor.). V priebehu vývinu japonského jazyka sa syntax zmenila len málo, značné zmeny však nastali vo fonológii, v morfológii a v slovnej zásobe. Rozlišujú sa v ňom početné nárečia, z ktorých nie všetky sú navzájom zrozumiteľné. Hlavná deliaca čiara prechádza medzi súostrovím Rjúkju a ostatným Japonskom. Niektorí jazykovedci pokladajú rjúkjuské nárečia za osobitný, hoci blízko príbuzný jazyk (→ rjúkjuský jazyk) v rámci takzvanej japonickej jazykovej rodiny deliacej sa na japonskú a rjúkjuskú skupinu, podľa japonských lingvistov sú však tieto nárečia len jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Základom súčasného spisovného japonského jazyka je tokijské nárečie. V dôsledku veľkej migrácie obyvateľstva z vidieka do miest a vplyvu elektronických médií sa stierajú rozdiely medzi nárečiami, ktoré zanikajú rýchlejšie ako predtým. V japonskom jazyku je 5 samohlások a 17 spoluhlások. Pred samohláskou i sa väčšina spoluhlások vyslovuje mäkko. Slabiky bývajú otvorené a jedinou spoluhláskou vo finálnej pozícii môže byť finálny nosový element n. Japonský jazyk je aglutinujúci s prvkami flexie. Podstatné mená nemajú kategóriu rodu, neskloňujú sa a pády sa vyjadrujú postpozitívnymi časticami. S číslovkami sa substantíva nespájajú priamo, ale pomocou takzvaných numeratívov alebo klasifikátorov. Slovesá a prídavné mená (majú slovesný charakter) sa časujú. Systém osobných zámen je veľmi zložitý, pretože sa v ňom odráža potreba diferencovať podľa zdvorilosti. Zdvorilostné synonymá a tvary slovies do istej miery nahrádzajú kategóriu osoby. V japonskom jazyku jestvujú dva rady čísloviek (japonské a čínske). Japonské číslovky sa okrem niekoľkých výnimiek používajú len do 10, inak sa používajú číslovky čínskeho pôvodu. Japonský jazyk má ustálený slovosled: na začiatku vety stojí podmet alebo téma, nasleduje predmet, na konci vety je prísudok. Pri spájaní viet do súvetí sa používajú spojovacie výrazy, najmä slovesné tvary prechodníkového typu. Slovná zásoba je nesmierne bohatá a tvoria ju tri základné vrstvy: wago (pôvodné domáce slová), kango (sinojaponské slová čínskeho pôvodu; tvoria približne 60 % slovnej zásoby) a gairaigo (slová prevzaté z európskych jazykov a z iných jazykov okrem čínštiny, najmä z angličtiny, ktoré tvoria asi 10 %, ďalej z portugalčiny, holandčiny, nemčiny, kórejčiny a ainčiny).

Text hesla

japonský jazyk, japončina, japonsky nihongo, nippongo — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v Japonsku a v Angaure (popri angaurčine, angličtine a palaučine), členskom štáte republiky Palau. Je materinským jazykom i japonských menšín v Brazílii, USA, Peru, Mexiku a i. Znalosť japonského jazyka ako druhého jazyka je rozšírená aj medzi najstaršou generáciou na Taiwane, v Kórei a Mikronézii, ktoré boli počas 2. svetovej vojny obsadené Japonskom. Otázka pôvodu a príbuznosti japonského jazyka s inými jazykmi nie je zatiaľ vyriešená. Príbuzenské zväzky sa hľadali napr. so sinotibetskou, s austronézskou, drávidskou a indoeurópskou jazykovou rodinou. Vierohodnejšie sú hypotézy o príbuzenstve japonského jazyka so susednými ázijskými jazykmi, predpokladá sa jeho príbuznosť s kórejčinou a s altajskou jazykovou rodinou (→ altajské jazyky). Hypotetické japonsko-kórejsko-altajské spoločenstvo sa údajne rozpadlo pred 6 tis. rokmi. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa japonský jazyk klasifikuje ako izolovaný. Dejiny japonského jazyka sa zvyčajne členia na 4 obdobia: staré (do 8. stor.), neskoré staré (9. – 11. stor.), stredné (12. – 16. stor.) a moderné (od 17. stor.). V priebehu vývinu japonského jazyka sa syntax zmenila len málo, značné zmeny však nastali vo fonológii, v morfológii a v slovnej zásobe. Rozlišujú sa v ňom početné nárečia, z ktorých nie všetky sú navzájom zrozumiteľné. Hlavná deliaca čiara prechádza medzi súostrovím Rjúkju a ostatným Japonskom. Niektorí jazykovedci pokladajú rjúkjuské nárečia za osobitný, hoci blízko príbuzný jazyk (→ rjúkjuský jazyk) v rámci takzvanej japonickej jazykovej rodiny deliacej sa na japonskú a rjúkjuskú skupinu, podľa japonských lingvistov sú však tieto nárečia len jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Základom súčasného spisovného japonského jazyka je tokijské nárečie. V dôsledku veľkej migrácie obyvateľstva z vidieka do miest a vplyvu elektronických médií sa stierajú rozdiely medzi nárečiami, ktoré zanikajú rýchlejšie ako predtým. V japonskom jazyku je 5 samohlások a 17 spoluhlások. Pred samohláskou i sa väčšina spoluhlások vyslovuje mäkko. Slabiky bývajú otvorené a jedinou spoluhláskou vo finálnej pozícii môže byť finálny nosový element n. Japonský jazyk je aglutinujúci s prvkami flexie. Podstatné mená nemajú kategóriu rodu, neskloňujú sa a pády sa vyjadrujú postpozitívnymi časticami. S číslovkami sa substantíva nespájajú priamo, ale pomocou takzvaných numeratívov alebo klasifikátorov. Slovesá a prídavné mená (majú slovesný charakter) sa časujú. Systém osobných zámen je veľmi zložitý, pretože sa v ňom odráža potreba diferencovať podľa zdvorilosti. Zdvorilostné synonymá a tvary slovies do istej miery nahrádzajú kategóriu osoby. V japonskom jazyku jestvujú dva rady čísloviek (japonské a čínske). Japonské číslovky sa okrem niekoľkých výnimiek používajú len do 10, inak sa používajú číslovky čínskeho pôvodu. Japonský jazyk má ustálený slovosled: na začiatku vety stojí podmet alebo téma, nasleduje predmet, na konci vety je prísudok. Pri spájaní viet do súvetí sa používajú spojovacie výrazy, najmä slovesné tvary prechodníkového typu. Slovná zásoba je nesmierne bohatá a tvoria ju tri základné vrstvy: wago (pôvodné domáce slová), kango (sinojaponské slová čínskeho pôvodu; tvoria približne 60 % slovnej zásoby) a gairaigo (slová prevzaté z európskych jazykov a z iných jazykov okrem čínštiny, najmä z angličtiny, ktoré tvoria asi 10 %, ďalej z portugalčiny, holandčiny, nemčiny, kórejčiny a ainčiny).

Zverejnené v novembri 2013.

súvisiace heslá

citácia

Japonský jazyk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/japonsky-jazyk