jánošíkovská tradícia

jánošíkovská tradícia — ľudová tradícia spätá s ústrednou postavou slovenského zbojníctva Jurajom Jánošíkom. Vznikla pomerne krátko po jeho smrti a nadviazala na tradičný folklór. Rozvíja obraz legendárneho ľudového hrdinu a i. zidealizovaných zbojníckych postáv. Najvýraznejšie sa uplatnila v ľudovej slovesnosti, najmä v piesňach a próze. V ľudových piesňach sa premietla do lyrických skladieb, silnejšie sa prejavila v piesňovej epike, a to najmä v baladách, ktoré tematicky inklinujú k rodinným vzťahom, v romanciach prevažuje tematika väznenia zbojníkov a v novelistických piesňach opisy jednotlivých zbojníckych činov. V porovnaní s prózou sa v nich nevyskytuje tak často meno Jánošík, obľúbená je forma Janko, Janík, Janíčko, Janíček ap. V ľudovej próze je jánošíkovská tradícia zobrazená tematicky širšie. Žánrovo sa vyhranila takmer výlučne do povesťových útvarov, z ktorých vznikla biografia Jánošíka a i. zbojníckych postáv. Prvky jánošíkovskej tradície možno nájsť i v tanečnom a vo výtvarnom umení alebo nepriamo vo forme zbojníckych motívov napr. v zbojníckych tancoch a piesňach (→ zbojnícky folklór), v betlehemských, svadobných a detských hrách i v prísloviach. Ovplyvnila i folklórnu tvorbu okolitých národov, najmä Poliakov, Ukrajincov a Maďarov, východnú Moravu a južné Sliezsko, kde sa však vyvíjala aj samostatne a spätne pôsobila i na slovenskú tradíciu. Na ľudovú tradíciu nadviazala tematicky slovenská literatúra (v poézii, próze i dramatickej tvorbe), hudba, film i výtvarné umenie. V poézii štúrovcov je Jánošík symbolom protestu proti národnému a sociálnemu útlaku, napr. Výlomky z Janošiaka (1844 – 47) J. Kráľa, Likavský väzeň (1860) a Kráľohoľská (1868) S. Chalupku a Smrť Jánošíkova (1862) J. Botta, prózu reprezentujú napr. historické romány Jánošík (1934) J. Hrušovského a Jánošík (1978) M. Ferka, divadelnú tvorbu napr. veršovaná dráma Jánošík (1941) M. Rázusovej-Martákovej i parodické hry Jááánošííík (1970) S. Štepku a Jánošík podľa Vivaldiho (1979) Ľ. Feldeka, ktorí predstavujú postavu Jánošíka bez idealizácie. V slovenskej hudbe zastupujú jánošíkovskú tradíciu napr. kantáta Svadba Jánošíkova (1922, podľa poémy Smrť Jánošíkova J. Botta) J. L. Bellu, programová predohra pre malý orchester Jánošíkovi chlapci (1934) A. Moyzesa a opera Juro Jánošík (1953, na libreto Š. Hozu, prepracovaná 1956) J. Cikkera. Osobitný úspech mal na slovenských divadelných scénach muzikál Na skle maľované (1970) poľskej autorskej dvojice E. Bryll a Katarzyna Gärtnerová (*1942). Legenda o Jánošíkovi bola niekoľkokrát sfilmovaná vo verzii dlhometrážneho filmu aj v rámci československého a slovenského filmového umenia. Prvým bol nemý film Jánošík (1921, réžia Jaroslav Siakeľ), ďalej Jánošík (1935, réžia M. Frič), Jánošík I, II (1962, 1963, réžia P. Bielik), Jánošík. Pravdivá história (2009, koprodukcia, réžia Kasia Adamiková, Adamik, *1972; a Agnieszka Hollandová, Holland, *1948). Svojským filmovým spracovaním jánošíkovskej tematiky je dlhometrážny animovaný kreslený film Zbojník Jurko (1976) V. Kubala. Vo výtvarnom umení sa zobrazovanie Jánošíka a jeho života menilo v závislosti od spoločenských a politických pomerov na území Slovenska. Menilo sa jeho oblečenie, atribúty, a najmä spôsob, akým bol jeho život vykresľovaný. V 18. stor. sa jánošíkovské témy uplatňovali pri zdobení umeleckoremeselných výrobkov, pričom Jánošík bol zobrazovaný v pandúrskej alebo kuruckej uniforme. Zbojnícka tematika sa od konca 18. stor. začala objavovať na ľudových obrázkoch na skle a postupne sa stávala čoraz obľúbenejšou (po náboženských témach), Jánošíkovými atribútmi na nich už boli široký kožený opasok, valaška, pištoľ a paloš. Na prelome 18. a 19. stor. sa Jánošík začal zobrazovať ako goral (s vrkočmi, čiernym klobúkom a valaškou). Od pol. 19. stor., keď sa legenda o Jánošíkovi stala súčasťou národného obrodenia a jedným zo zdrojov národnej hrdosti, jeho obraz nadobudol zidealizovaný a heroický charakter. Jánošík bol dôležitou témou aj v umení výtvarnej moderny (J. Alexy, M. A. Bazovský, M. Galanda, M. Benka, Ľ. Fulla). Príkladom nezidealizovaného pohľadu na tému je napr. obraz M. Galandu Smutní zbojníci (1932). Jánošíkovská legenda pretrvala aj v povojnovom období, prebral ju socialistický realizmus a téma sa spracúvala na oficiálnej a monumentálnej úrovni (práce pre architektúru, mozaiky, vitráže, rozmerné gobelíny). Príkladom tvorby na oficiálnu objednávku je Pamätník Juraja Jánošíka v Terchovej, ktorý 1988 vytvoril J. Kulich. V undergroundovom prostredí sa však už objavili aj zaujímavejšie umelecké stratégie. R. 1985 na výzvu historika umenia R. Matuštíka a umelca A. Mlynárčika pri príležitosti 500. reprízy inscenácie S. Štepku Jááánošííík v Radošinskom naivnom divadle zareagovali viacerí neoficiálni výtvarníci (M. Adamčiak, M. Bočkay, K. Bočkayová, L. Čarný, M. Kern, R. Sikora, J. Meliš, Ľ. Lauffová, J. Želibská, V. Kordoš a i.), ktorí svojimi dielami obsiahli široké spektrum umeleckých prístupov.