Jakobson, Roman Osipovič

Text hesla

Jakobson, Roman Osipovič, 23. 10. 1896 Moskva – 18. 7. 1982 Boston — americký jazykovedec, semiotik a literárny vedec ruského pôvodu, spolu s F. de Saussurom a N. S. Trubeckým vedúci predstaviteľ štrukturalizmu, jeden z najvplyvnejších lingvistov 20. stor. Venoval sa najmä funkčnej lingvistike, fonológii a semiotike. Podieľal sa na vypracovaní teórie ruskej formálnej školy a básnického jazyka, autor fonologickej teórie dištinktívnych príznakov (→ binarizmus). Jeho lingvistickú orientáciu ovplyvnili predovšetkým koncepcie F. de Saussura, E. Husserla, J. Baudouina de Courtenay, F. F. Fortunatova, A. A. Šachmatova a L. V. Ščerbu. Po absolvovaní Lazarevovho inštitútu orientálnych jazykov v Moskve študoval 1914 – 18 na moskovskej univerzite ruský jazyk, literatúru a folklór, porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov a všeobecnú jazykovedu. Spočiatku sa venoval dialektológii, folklóru a ruskej etnografii. R. 1915 iniciátor, spoluzakladateľ a prvý predseda Moskovského lingvistického krúžku a zakladateľ Spoločnosti pre výskum básnického jazyka (Obščestvo po izučeniju poetičeskogo jazyka, OPOJAZ, zal. 1916). R. 1920 sa ako člen sovietskej diplomatickej delegácie presťahoval do Prahy, venoval sa však akademickej práci a 1926 spolu s V. Mathesiom, J. Mukařovským, N. S. Trubeckým a i. založil Pražský lingvistický krúžok. R. 1933 – 39 prednášal na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa venoval fonológii, morfonológii a morfológii v porovnávajúcich súvislostiach i v jednotlivých slovanských jazykoch, napr. v slovenčine (Z fonologie spisovné slovenštiny, 1931). Významná je aj jeho štúdia o konzervativizme a purizme v českej jazykovede O dnešním brusičství českém (1932). Spolu s N. S. Trubeckým vytvoril fonologickú teóriu, ktorá znamenala významnú metodologickú premenu lingvistiky a literárnej vedy v 20. stor. R. 1939 bol nútený odísť do zahraničia, do 1941 žil v Škandinávii (postupne v Dánsku, Nórsku a Švédsku), od 1941 v New Yorku. R. 1943 – 56 pôsobil na Kolumbijskej, 1949 – 67 na Harvardovej univerzite a súčasne od 1957 aj v Massachusettskom technologickom inštitúte. Od 60. rokov 20. stor. sa zaoberal najmä štruktúrnou poetikou, semiotikou a všeobecnou jazykovedou, najmä otázkami komunikácie (známa je jeho koncepcia šiestich komunikačných funkcií), detskej reči a rečových porúch, významný bol aj jeho prínos do lingvistickej typológie i univerzalistiky, bol jedným z iniciátorov teórie informácie. Spolupracoval s americkými jazykovedcami a antropológmi, napr. s C. Lévim-Straussom, F. Boasom, B. L. Whorfom a L. Bloomfieldom.

Autor prác Poznámky k fonologickému vývinu ruštiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi (Remarques sur l’évolution phonologique du russe comparée à celle des autres langues slaves, 1929), Základy českého verše (1929), K charakteristike eurázijského jazykového zväzu (K charakteristike jevrazijskogo jazykovogo sojuza, 1930), K štruktúre ruského slovesa (Zur Struktur des russischen Verbums, 1932), Detská reč, afázia a fonologické univerzálie (Child Language, Aphasia and Phonological Universals, 1941), Afázia a všeobecné hláskoslovné zákony (Aphasie und allgemeine Lautgesetze, 1941), Šesť lekcií o zvuku a význame (Six Lectures of Sound and Meaning, 1978), šesťzv. Vybraných spisov (Selected Writings, 1971 – 85): Fonologické štúdie (Phonological Studies), Slovo a jazyk (Word and Language), Poézia gramatiky a gramatika poézie (The Poetry of Grammar and the Grammar of Poetry), Slovanské epické štúdie (Slavic Epic Studies), O verši, jeho tvorcoch a bádateľoch (On Verse, Its Masters and Explorers) a Rané slovanské chodníčky a križovatky (Early Slavic Paths and Crossroads), spoluautor diel Základy jazyka (Fundamentals of Language, 1956; s Morrisom Hallom) a Dialógy (Dialogues, 1983; s manželkou Krystynou Pomorskou). Nositeľ Radu T. G. Masaryka II. triedy (1991, in memoriam).

Text hesla

Jakobson, Roman Osipovič, 23. 10. 1896 Moskva – 18. 7. 1982 Boston — americký jazykovedec, semiotik a literárny vedec ruského pôvodu, spolu s F. de Saussurom a N. S. Trubeckým vedúci predstaviteľ štrukturalizmu, jeden z najvplyvnejších lingvistov 20. stor. Venoval sa najmä funkčnej lingvistike, fonológii a semiotike. Podieľal sa na vypracovaní teórie ruskej formálnej školy a básnického jazyka, autor fonologickej teórie dištinktívnych príznakov (→ binarizmus). Jeho lingvistickú orientáciu ovplyvnili predovšetkým koncepcie F. de Saussura, E. Husserla, J. Baudouina de Courtenay, F. F. Fortunatova, A. A. Šachmatova a L. V. Ščerbu. Po absolvovaní Lazarevovho inštitútu orientálnych jazykov v Moskve študoval 1914 – 18 na moskovskej univerzite ruský jazyk, literatúru a folklór, porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov a všeobecnú jazykovedu. Spočiatku sa venoval dialektológii, folklóru a ruskej etnografii. R. 1915 iniciátor, spoluzakladateľ a prvý predseda Moskovského lingvistického krúžku a zakladateľ Spoločnosti pre výskum básnického jazyka (Obščestvo po izučeniju poetičeskogo jazyka, OPOJAZ, zal. 1916). R. 1920 sa ako člen sovietskej diplomatickej delegácie presťahoval do Prahy, venoval sa však akademickej práci a 1926 spolu s V. Mathesiom, J. Mukařovským, N. S. Trubeckým a i. založil Pražský lingvistický krúžok. R. 1933 – 39 prednášal na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa venoval fonológii, morfonológii a morfológii v porovnávajúcich súvislostiach i v jednotlivých slovanských jazykoch, napr. v slovenčine (Z fonologie spisovné slovenštiny, 1931). Významná je aj jeho štúdia o konzervativizme a purizme v českej jazykovede O dnešním brusičství českém (1932). Spolu s N. S. Trubeckým vytvoril fonologickú teóriu, ktorá znamenala významnú metodologickú premenu lingvistiky a literárnej vedy v 20. stor. R. 1939 bol nútený odísť do zahraničia, do 1941 žil v Škandinávii (postupne v Dánsku, Nórsku a Švédsku), od 1941 v New Yorku. R. 1943 – 56 pôsobil na Kolumbijskej, 1949 – 67 na Harvardovej univerzite a súčasne od 1957 aj v Massachusettskom technologickom inštitúte. Od 60. rokov 20. stor. sa zaoberal najmä štruktúrnou poetikou, semiotikou a všeobecnou jazykovedou, najmä otázkami komunikácie (známa je jeho koncepcia šiestich komunikačných funkcií), detskej reči a rečových porúch, významný bol aj jeho prínos do lingvistickej typológie i univerzalistiky, bol jedným z iniciátorov teórie informácie. Spolupracoval s americkými jazykovedcami a antropológmi, napr. s C. Lévim-Straussom, F. Boasom, B. L. Whorfom a L. Bloomfieldom.

Autor prác Poznámky k fonologickému vývinu ruštiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi (Remarques sur l’évolution phonologique du russe comparée à celle des autres langues slaves, 1929), Základy českého verše (1929), K charakteristike eurázijského jazykového zväzu (K charakteristike jevrazijskogo jazykovogo sojuza, 1930), K štruktúre ruského slovesa (Zur Struktur des russischen Verbums, 1932), Detská reč, afázia a fonologické univerzálie (Child Language, Aphasia and Phonological Universals, 1941), Afázia a všeobecné hláskoslovné zákony (Aphasie und allgemeine Lautgesetze, 1941), Šesť lekcií o zvuku a význame (Six Lectures of Sound and Meaning, 1978), šesťzv. Vybraných spisov (Selected Writings, 1971 – 85): Fonologické štúdie (Phonological Studies), Slovo a jazyk (Word and Language), Poézia gramatiky a gramatika poézie (The Poetry of Grammar and the Grammar of Poetry), Slovanské epické štúdie (Slavic Epic Studies), O verši, jeho tvorcoch a bádateľoch (On Verse, Its Masters and Explorers) a Rané slovanské chodníčky a križovatky (Early Slavic Paths and Crossroads), spoluautor diel Základy jazyka (Fundamentals of Language, 1956; s Morrisom Hallom) a Dialógy (Dialogues, 1983; s manželkou Krystynou Pomorskou). Nositeľ Radu T. G. Masaryka II. triedy (1991, in memoriam).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jakobson, Roman Osipovič [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jakobson-roman-osipovic