Jacobi, Friedrich Heinrich

Jacobi [-ko-], Friedrich Heinrich, 25. 1. 1743 Düsseldorf – 10. 3. 1819 Mníchov — nemecký filozof a literát, významný predstaviteľ nemeckého osvietenstva a dobového kultúrneho života. Pôvodne obchodník, neskôr pôsobil ako úradník a profesor filozofie, 1807 – 12 prezident Bavorskej akadémie vied. Jeho sídlo v Pampelforte (dnes súčasť Düsseldorfu) sa stalo jedným z centier vtedajšieho nemeckého duchovného života. Reagoval na ranú filozofiu I. Kanta a F. Schellinga. Známym sa stal po vydaní práce O Spinozovom učení v listoch pánovi Mojžišovi Mendelssohnovi (Über die Lehre des Spinoza in Briefen an den Herrn Moses Mendelssohn, 1785). Kriticky naňho reagovali najmä J. G. Fichte a G. W. F. Hegel. Jacobi, podobne ako I. Kant, kriticky nadviazal na učenie D. Huma a v práci D. Hume. O viere alebo idealizmus a realizmus (D. Hume. Über den Glauben, oder Idealismus und Realismus, 1787) sa pokúsil vytvoriť systém teoreticko-poznávacieho realizmu. Kantovo učenie o veci osebe podrobil dôraznej kritike. Po celý život bol zástancom "viery" (Glauben) v Boha, ktorého jestvovanie filozofický rozum nemôže dokázať. Skutočnosť je daná najmä zjavením, vierou. Zmysly majú schopnosť poznávať len prirodzené veci, rozum zasa poznáva aj nadprirodzené veci a vyšší rozum celé naše poznanie spája. Autor predromantických románov Allwill (1775) a Woldemar (1775).