Izaiáš

Izaiáš, hebr. Ješajahu, Pán je spása, Pán spasí, 8. – 7. stor. pred n. l. — starozákonný prorok, nasledovník prorokov Ámosa a Ozeáša, súčasník Micheáša. Žil počas panovania judských kráľov Jótama (asi 742 – 735 pred n. l.), Acháza (743 – 727 pred n. l.) a Chizkiju v období náboženskej a politickej krízy. Bol ženatý a mal deti. Vystupovať začal 740 pred n. l., jeho prorocká činnosť trvala približne 40 rokov (minimálne do 701 pred n. l.) a viazala sa na Judsko, čiastočne aj na Izrael. Napriek tomu, že nezastával žiadnu funkciu, svojím vystupovaním zasahoval do verejného života a ovplyvňoval politické udalosti v Judsku. Upozorňoval, že pre náboženský úpadok príde Boží súd vykonaný prostredníctvom výbojov okolitých národov, povzbudzoval však tých, ktorí ostanú Bohu verní a ohlasoval pre nich budúcu nádej. Vďaka proroctvám o naplnení Božej milosti bol neskôr označovaný za proroka útechy a radosti. Židia i kresťania si ho vážia ako proroka, ktorý vo svojom posolstve zvestuje najviac mesiášskych zasľúbení. Podľa babylonského Talmudu a apokryfov zomrel mučeníckou smrťou za vlády judského kráľa Menaššeho (698 – 642 pred n. l.). Hoci sa mu pripisoval starozákonný prorocký spis Kniha proroka Izaiáša (skr. Iz, → Biblia; v Tanachu prvá prorocká kniha v skupine Neskorších prorokov, hebr. Neviim Acharonim), najnovšie výskumy, najmä nález kumránskych rukopisov (→ Zvitky od Mŕtveho mora) a ich datovanie rádiokarbónovou metódou, ako aj porovnanie historických súvislostí dokazujú, že ju tvoria tri zbierky prorockých rečí od troch autorov: samotného proroka Izaiáša (Protoizaiáš, Prvý Izaiáš) a dvoch ďalších, neznámych prorokov – Deuteroizaiáša (Druhého Izaiáša; pôsobil asi 550 – 539 pred n. l.) z exilového a Tritoizaiáša (Tretieho Izaiáša; pôsobil asi 521 – 510 pred n. l.) z poexilového obdobia, t. j. z obdobia po návrate Židov z babylonského zajatia. Prvá zbierka, tzv. Protoizaiáš (kapitoly 1 – 39; za jej autora sa považuje Izaiáš okrem kapitol 24 – 27 a 33 – 39 považovaných za neskoršie dodatky), obsahuje proroctvá o Júdovi, Jeruzaleme, okolitých národoch, izraelských vodcoch a ich nesprávnej politike a o posledných dňoch i údaje o živote proroka Izaiáša. Druhá zbierka, Deuteroizaiáš (kapitoly 40 – 55), sú proroctvá o vyslobodení Izraelitov, resp. Židov, z babylonského zajatia a o ich návrate do Jeruzalema. Tretia, Tritoizaiáš (56 – 66), obsahuje proroctvá o zasľúbeniach, napomenutiach, príprave na budúcu spásu, budúcej sláve Siona, súde nad národmi a konečnej spáse. Tieto zbierky už na prelome 3. a 2. stor. pred n. l. tvorili jeden prorocký spis, čo dokazujú Kniha Izaiášova v Septuaginte a zvitok s Izaiášovými proroctvami nájdený v Kumráne.