ismá’ílíja

ismá’ílíja [vl. m.] — šíitská islamská sekta, ktorá vznikla odštiepením sa od sekty isná’ašaríja. Je nazvaná podľa Ismá’íla ibn Dža’fara (*717/722, †755; nazývaný aj al-Wafi), najstaršieho syna šiesteho imáma šíitského islamu Dža’fara ibn Muhammada as-Sádika (*702, †765). Ismá’íl bol časťou šíitskej komunity považovaný za budúceho imáma a jeho skorá smrť vyvolala rozkol. Po smrti imáma as-Sádika táto časť komunity neuznala (na rozdiel od isná’ašaríje) za nástupcu ďalšieho as-Sádikovho syna Músu ibn Dža’fara (*745, †799) a rozdelila sa na dve skupiny. Podľa jednej Ismá’íl nezomrel, len odišiel do ústrania a vráti sa ako mesiáš na konci sveta, druhá skupina akceptovala jeho smrť a za siedmeho imáma pokladala jeho syna Muhammada ibn Ismá’íla (*746, †813); podľa tohto počtu imámov sa ismá’ílíja nazýva aj sekta siedmich (as-sab’íja). Podľa ismá’ílíje predstavuje Ismá’ílovo potomstvo pokračujúcu líniu tzv. álidovských imámov (pokrvnú líniu šíitských imámov odvodzujúcich svoj pôvod od Alího ibn Abí Táliba). Doktrína ismá’ílíje sa sformovala pravdepodobne na prelome 8. a 9. stor. Na jej učenie vplývali novoplatonizmus, manicheizmus, kresťanstvo i staroperzské a indické mýty, jej charakteristickou črtou je rozlišovanie medzi exoterickou (vonkajšou, záhir) a ezoterickou (vnútornou, bátin) stránkou doktríny, v ktorej sa objavujú aj prvky božskej inkarnácie a rôznych antických číselných teórií. Za jedno zo základných diel obsahujúcich doktrínu ismá’ílíja je považované encyklopedické dielo Epištoly Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’) zostavené členmi organizácie Bratia čistoty. Nové poznatky o náuke ismá’ílíja a jej histórii priniesli objavy významných zbierok rukopisov, ktoré sa uchovali v Strednej Ázii a v Indii. Z ismá’ílíje vzišli niektoré militantné hnutia, ktoré ohrozili sunnitský kalifát a ortodoxný islam (→ karmati, → asasínovia ap.). Ismá’ílovskí imámovia vládli 909 – 1171 ako fátimovskí kalifovia v Egypte (o. i. založili Káhiru a univerzitu al-Azhar), Sýrii a v časti Magribu. Pre spor o nástupníctvo sa ismá’ílíja 1094 rozdelila na dve vetvy: západnú (musta’líovia – v Egypte, neskôr v Jemene, od začiatku 18. stor. v Indii a i.) a východnú (nizáríovia – v Iraku a Iráne, neskôr v Indii a i.), pričom západná vetva (väčšia časť stúpencov) pokladala za imáma kalifa Ahmada al-Musta’lího (†1101), kým východná vetva uznávala jeho staršieho brata Abú Mansúra al-Nizára (okolo *1045, †1094 – 96), ktorého al-Musta’lí odstránil. Nizáríovia dosiahli vrchol moci pod vedením asasína Rašídaddína Sinána (*1133, †1193, známy aj ako Starý muž z hôr) z pevnosti Alamut. V súčasnosti odnož musta’líov najvýznamnejšie reprezentujú bohorovia (aj bórovia, angl. bohras) a nizáríov chodžovia. Bohorovia nadviazali na fátimovských musta’líov okolo 1132 po smrti 20. imáma al-Amira (*1096, †1130). Za svojho duchovného vodcu pokladajú zvrchovaného kazateľa (dá’í al-mutlak), ktorý zastupuje posledného, 21. imáma at-Tajjib Abú al-Kásima (*1130, aj skrytý imám, imám-e–mastúr) do jeho návratu. V súčasnosti je hlavným strediskom bohorov India, prevažne väčšina žije na území Pakistanu (oblasť mesta Karáčí, provincia Sindh), v Jemene a vo východnej Afrike. Chodžovia sa hlásia k prítomným imámom (házar imám). R. 1817 bol perzským šáhom Fathom Alím Šáhom (*1772, †1834) udelený ich imámovi Hasanovi Alímu Šáhovi (*1800, †1881) náboženský titul aga-chán (Ághá Chán). Po neúspešnom povstaní proti perzskému panovníkovi (1841) utiekol Ághá Chán I. do Indie (odvtedy je centrom chodžov Bombaj), kde mu britská správa opätovne priznala titul. V súčasnosti má komunita chodžov okolo 100-tis. členov, rozšírená je v Indii (členský štát Gudžarát), Pakistane (oblasť mesta Karáčí), Sýrii, Tadžikistane, Iraku, Ománe i vo východnej Afrike. Počet stúpencov ismá’ílíje sa odhaduje na niekoľko miliónov; menšie skupiny žijú asi v 25 krajinách Ázie, Afriky, Európy a Severnej Ameriky.