islandský jazyk

islandský jazyk, islandčina, islandsky íslenska — severogermánsky (škandinávsky) jazyk západnej (západoškandinávskej) podskupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, úradný jazyk Islandu (druhým úradným jazykom je od 2011 posunková reč – íslenskt táknmál); asi 320-tis. používateľov (2016). Islandský jazyk sa vyvinul z jazyka Vikingov zo Škandinávie, ktorí prišli na Island v 9. a 10. stor. zo západného Nórska. Starý islandský jazyk je jazyk, v ktorom boli v stredoveku napísané staroseverské literárne pamiatky (ságy a skaldská poetika; → Edda, 13. stor.). Súčasný islandský jazyk v podstate zachoval gramatickú štruktúru starého islandského jazyka (väčšie zmeny nastali len v hláskosloví) a ako jediný (okrem faerčiny) si tak udržal takmer nezmenenú stredovekú podobu (preto môžu Islanďania aj dnes bez ťažkostí čítať staroislandské ságy). Na začiatku 19. stor., keď bola kodifikovaná spisovná podoba islandčiny (R. K. Rask), vzniklo puristické hnutie a väčšinu slov, ktoré islandský jazyk prevzal z keltských jazykov, latinčiny, dánčiny a románskych jazykov, nahradili islandské novotvary. Prostriedkami na ich tvorbu bolo sémantické obnovovanie starých, sčasti zastaraných slov a tvorba kompozít (napr. staroislandsky síma = vlákno, povraz, novoislandsky sími = telefón, telegraf; staroislandsky i novoislandsky hús = dom, novoislandsky leikhús = divadlo). Tým sa súčasný islandský jazyk nápadne líši od iných škandinávskych jazykov. Zapisuje sa latinkou, pričom islandská abeceda obsahuje navyše tri osobitné písmená (znaky: ð, Ð; þ, Þ; æ, Æ).